Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Lk 2, 22-40
Nie je všetko tak, ako by sme čakali
Človek, ktorý dobre pozná zvyky židovských rodín, môže pri čítaní Lukášovho evanjelia oprávnene krútiť hlavou. Pri udalostiach narodenia dieťaťa v židovskej rodine by mali totiž niektoré veci vyzerať inak. U Židov dáva dieťaťu meno vždy otec. V prípade Svätej rodiny dostáva však práve matka pokyn od anjela, aby mu dala meno Ježiš[1]. V evanjeliu o stretnutí v Jeruzalemskom chráme prichádzajú Mária a Jozef obetovať svojho prvorodeného syna Bohu.
Tento zvyk siaha až k vyslobodeniu Izraela z Egypta, k tajomnej noci, v ktorej Boh usmrtil všetkých prvorodených chlapcov a obišiel jedine domy hebrejských rodín, ktoré obetovali baránka. Jeho krvou potreli veraje dverí. Táto krv bola cenou za život prvorodených. Odvtedy platilo, že každý prvorodený, ktorý sa v Izraeli narodí, má byť od Boha vykúpený[2]. Otec mal zaňho zaplatiť kňazovi päť šeklov[3].
Lukáš hovorí, že Mária a Jozef prinášajú dieťa do chrámu, aby to urobili. Ak ale dávate pri čítaní pozor, vidíte, že Jozef výkupné neplatí. Prináša iba obetu chudobných, dve hrdličky. Táto obeta je súčasťou celkom iného rituálu - očisťovania matky po pôrode.
Čo zaujímavé nám ešte zjavuje ikona Svätej rodiny v Jeruzalemskom chráme? Je na nej Boh, ale nie je veľký mocný a tajomný, ako Boh, v ktorého Židia verili. Miesto neho vidíme len bezbranné nemé dieťaťa. Mária je pannou. Manželka, ktorá je pannou, nebola v Izraeli obdivovaná. Považovali ju skôr za ženu neprijatú vlastným manželom a odvrhnutú aj samotným Bohom. Je tu i Jozef, údajne zbožný a spravodlivý človek. Ale v tomto momente Jozef niektoré svoje rituálne povinnosti vyplývajúce zo zákona neplní. Obraz dopĺňajú starec a starenka, dvaja ľudia, ktorí sú naplnení Duchom Svätým. Vierou spoznajú, že to dieťa je Mesiáš. Otvárajú mu svoju náruč, chvália Boha a tešia sa zo spásy.
Rodinná fotografia
Táto ikona na prvý pohľad vyzerá ako fotografia trojgeneračnej rodiny. V skutočnosti žiaden zo vzťahov medzi postavami na nej nie je taký, aký má byť. Nikto z nich nie je v normálnej rodinnej väzbe voči ostatným. Ako si vysvetliť tieto záležitosti v Lukášovom texte? Existujú dve možné vysvetlenia. Je to presne tak ako v bežnom rodinnom živote, keď niektoré veci na prvý pohľad nesedia:
Muž sa vráti domov z práce. Doma nikoho niet. Vo vstupnej chodbe je priamo pod nohami nechaný kôš mokrej bielizne. Nedá sa nevšimnúť. Muž má dve možnosti: Môže si povedať: „Moja žena výnimočne neurobila dobre svoju prácu.“ Kôš následne prekročí a ide k chladničke. V druhom prípade si muž povie: „Takto to moja žena nikdy nerobí. Čo mi tým chce povedať?“ Vtedy pochopí. Zdvihne kôš a bielizeň vyvesí.
Aj o evanjelistovi Lukášovi si niektorí teológovia povedali: „Bol to Grék, ktorý nepoznal židovské zvyky, preto veci domotal. Iní ale hovoria: „Ak Lukáš všetko tak nápadne pomiešal, nechcel tým niečo dôležité povedať? Správna odpoveď znie: „Áno, určite chcel.“
Nová Svätá rodina
Dieťaťu dáva meno matka, lebo nie Jozef, ale Boh je jeho otec. Jozef nemôže Ježiša vykúpiť, lebo Ježiš je ten, kto prišiel vykúpiť Jozefa i všetkých ostatných. Je pravým baránkom, ktorý bude obetovaný za všetkých. Simeon a Anna skutočne patria na rodinnú fotografiu, lebo Duch Svätý ich priviedol k poznaniu, že Ježiš je očakávaný Mesiáš. S vierou ho prijali a otvorili mu náruč... Oni sú pravé deti Abraháma, otca všetkých veriacich. Sú jeho potomkami. Oni patria do novej Svätej rodiny, rodiny tých, z ktorých si Boh utvoril nový národ, nový Boží ľud.
Súčasťou tohto nového spoločenstva sme aj my všetci. V Ikone Svätej rodiny môžeme v kruhu veriacich okolo Ježiša, Márie a Jozefa vidieť seba samých i mnohých takých ľudí, s ktorými nie sme v pokrvnom rodinnom zväzku. Dieťa v Máriinom náručí prišlo totiž vytvoriť nové sväté puto. Ide o rodinnú väzbu, ktorá nie je postavená na pokrvenstve, ale na niečom omnoho mocnejšom – na viere v Krista a na sviatosti krstu.
Novou Svätou rodinou je podľa evanjelistu Lukáša kresťanská cirkev – tá univerzálna, celosvetová, ale aj tá domáca, ktorá pred niekoľkými dňami zasadla u vás doma k štedrovečernému stolu. Nech malý Ježiško upevnil medzi nami toto nové puto, ktoré nás robí skutočnými blížnymi medzi sebou a tvorí z nás i jeho bratov a sestry.
Foto: wikimedia
[1] Lk 1,31.
[2] Ex 13,12-16.
[3] Nm 18,15-16.