Duchovné slovo: 5. nedeľa cez rok

February 10, 2020

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Mt 5, 13-16

Taliansky kardinál Gianfranco Ravasi prijal raz pozvanie na verejnú diskusiu s vyhláseným ateistom a známym filozofom Carlom Rovellim. Diskusiu, ktorá sa konala v katedrále, prenášala televízia. Hostia mali diskutovať na otázku: „Čo je to svetlo?“ Filozof sa necítil vo svojej koži. Predtým, ako predniesol svoj príspevok, poprosil, či by nemohol najskôr vysvetliť, prečo je ateista. Vytiahol pripravený papier a čítal: „Mnohí priatelia sa ma pýtali, prečo som ateistom. Toto je moja odpoveď: Nepáčia sa mi ľudia, ktorí sú dobrí preto, aby sa páčili Bohu. Radšej mám ľudí, ktorí sú dobrí, lebo sú dobrí. Nechcem prijímať druhých z toho dôvodu, že sú Božími deťmi, chcem ich prijímať, lebo sú to osoby, ktoré cítia a ktoré trpia. Nechcem pomáhať utláčaným preto, lebo to žiada Boh, chcem pomáhať ľuďom, lebo k ním cítim lásku. Nechcem byť v spoločenstve s nejakými osobami, sedieť ticho v chráme a sledovať nejaké obrady. Chcem byť v spoločenstve priateľov, s ktorými si hľadíme do očí, zhovárame sa a usmievame sa na seba. (...)“ Takto pokračoval hodnú chvíľu. Napokon vytiahol z vrecka sviečku, zapálil ju, postavil na stôl a povedal: „Pre mňa je svetlom toto“. Keď skončil, moderátor sa spýtavo pozrel na kardinála. Ten popremýšľal a povedal: „Keď vás takto počúvam, myslím, že aj v sebe samom objavujem kúsok ateistu.“ Publikum sa zasmialo, ale biskup musel uznať, že moderní kresťania pôsobia často na neveriacich ako smutná spoločnosť ustráchaných bláznov, ktorí sa boja všetkých a všetkého, ešte aj svojho dobrého Boha.

 

Ako pôsobili na neveriacich ľudí prví kresťania? Existuje svedectvo, ktoré pravdepodobne siaha až do 2. storočia nášho letopočtu: „Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani krajom ani rečou ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. (...) Obývajú aj grécke aj barbarské mestá, podľa toho, ako komu určil osud. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú. Stôl majú spoločný, ale lôžko nie. Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi. Vydané zákony poslúchajú, a svojím životom prevyšujú zákony. (...) Jedným slovom: Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete. (...) Boh ich postavil na také význačné miesto, ktoré nesmú opustiť.“

 

Dnešné evanjelium svedčí, že naše miesto vo svete je naozaj význačné a nenahraditeľné. Pápež František v jednej zo svojich kázní pripomína, že ak máme byť soľou zeme, musíme sa do sveta nejako vysypať. Preto by sme sa nemali báť hľadieť na druhých ľudí, na ich názory a na ich svet vo svetle, ktoré je čímsi viac ako fyzikálnym javom. Začnime veriť v svetlo evanjelia.

 

 

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky