Zakladateľ M.I. je známy najmä kvôli hrdinskej obete svojho života. Oveľa menej sa vie o jeho pláne stavby kozmickej lode, masmediálnom apoštoláte či misijnej činnosti v Japonsku.
Na pozadí týchto udalostí vyznie jeho obeta ešte obdivuhodnejšie..
MAXIMILIÁN
MÁRIA KOLBE
Maximilián Mária Kolbe patrí k tým svätcom, ktorých dielo a posolstvo presahuje dobu, v ktorej žili. Jeho meno sa dlhodobo objavuje medzi najpopulárnejšími svätcami. V každoročnom rebríčku amerického portálu Catholic Online v hlasovaní čitateľov pravidelne „predbieha“ aj takých, ako sú sv. Ján Krstiteľ, sv. Ján Apoštol, sv. Lukáš, sv. Matúš, sv. Rita či mnoho iných. Znamená to, že životné dielo Maximiliána M. Kolbeho a predovšetkým finále jeho pozemského putovania v nacistickom koncentračnom tábore pokladá množstvo našich súčasníkov za mimoriadne presvedčivé aj pre človeka, ktorý je zahltený problémami dneška.
Svätý nadšenec techniky
O koníčku sv. Maximiliána M. Kolbeho, ktorým bola fyzika, technika a rozličné moderné technológie, vedia jeho ctitelia len málo. Jeho zápisky z obdobia štúdia v Ríme v rokoch 1915 – 1918 svedčia o intuícii, ktorou predbiehal budúci vývoj techniky. Príkladom je jeho vízia konštrukcie kozmickej lode:
V zošitoch študenta kolbeho sa nachádza ideový plán stavby kozmickej lode, ktorú nazval „etereoplán“. Tento názov odvodil od slova „éter“, ktorým bol vo vtedajšej filozofii a fyzike označovaný vesmírny priestor a neurčitá látka, ktorá ho vypĺňa. Študent kolbe sa podrobne rozoberal fyzikálnymi možnosťami letu do kozmu a svoje úvahy dopĺňal výpočtami. Impulzom k tomu bola preňho prednáška profesora Cesare Gorattiho z balistiky, ktorú počul na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Hovorilo sa v nej o neprekročiteľnej hranici doletu projektilu pri jeho vystrelení napríklad z dela.
Vo svojich poznámkach písaných v taliančine Maximilián uvádza, že po prednáške uvažoval o tom, ako by sa táto hranica mohla stať relatívnou a posúvať do potrebnej vzdialenosti tak, aby sa pri použití tohto princípu dalo dostať na obežnú dráhu zeme, prípadne ďalej do vesmíru. Premýšľal, ako skonštruovať špeciálne zariadenie, v ktorom by mohli ľudia cestovať s technikou potrebnou pre zaznamenanie reality mimo povrchu našej planéty. Navrhol niekoľkočlánkový „projektil“, ktorý by pri dosiahnutí maximálneho bodu svojho doletu opakovane explodoval a v dôsledku explózie by bola vymrštená ďalšia časť (článok) a tá by pokračovala v ceste určeným smerom.
Zakladateľ mediálneho impéria
Za počiatok Maximiliánovho diela novej evanjelizácie sa pokladá rok 1917. Tento rok bol rokom viacerých významných udalostí. V máji 1917 sa začali zjavenia Panny Márie trom deťom v portugalskej Fatime. Prvá svetová vojna kulminovala a Božia Matka vyzývala svet k obráteniu a odprosovaniu za množstvo urážok, ktoré ľudia adresovali Bohu. V roku 1917 si pripomínali 200. výročie vzniku prvej londýnskej lóže aj slobodomurári po celom svete. V Taliansku sa to nezaobišlo bez anticirkevných demonštrácií plných rúhavých hesiel na transparentoch. Svedkom jednej takejto demonštrácie sa stal aj mladý Kolbe. Cez Námestie sv. Petra niesol rozzúrený dav viacero rúhavých transparentov, pričom jeden z nich sa obzvlášť dotkol duše okoloidúceho študenta, ktorý sa práve vracal z prednášok. Bol na ňom vyobrazený Lucifer, ako šliape po hlave sv. Michala. Text pod obrazom hovoril: „Diabol bude vládnuť aj vo Vatikáne a pápež bude jeho sluhom.“
Maximilián hľadal odpoveď, ako zachrániť duše svojich blížnych, ktorí sa rútia v ústrety večnému zatrateniu. Dospel k záveru, že záchrana je možná s použitím troch „záchranných kolies“ – prostredníctvom modlitieb a prinášania obetí za hriešnikov, prostredníctvom šírenia pravdy a – čo pokladal za najdôležitejšie – prostredníctvom úzkej spolupráce vo forme osobného zasvätenia sa Panne Márii, ktorá sa ako Bohom vyvolená Matka Božieho Syna stala najdokonalejším stvorením plne zjednoteným s Božou vôľou.
Niekoľko dní pred revolúciou v Rusku, pred ktorou vo Fatime varovala Božia Matka, založil spolok, ktorý sa veľmi rýchlo rozrástol na celosvetové hnutie. Nazval ho Militia Immaculatae, po slovensky Rytierstvo Nepoškvrnenej.
Maximilián nemal spočiatku veľké plány. Uvažoval iba o intenzívnom zápase na poli modlitby a obety. Po návrate zo štúdia v Ríme, zoči-voči veľkej náboženskej nevzdelanosti v jeho vlasti, sa rozhodol okrem rytierskeho zápasu modlitbami a obetami aj pre informačnú ofenzívu vo forme vydávania časopisu určeného širokým vrstvám obyvateľstva. Jeho nápad sa nestretol s nadšením, prinajmenšom nie u rehoľných spolubratov. Bol pokladaný za blázna, ktorý nedokáže zhodnotiť svoje sily a možnosti, ba niektorí rehoľní spolubratia ho obvinili, že koná priamo proti duchu zakladateľa rehole, sv. Františka.
Na vydanie prvého čísla časopisu Rycerz Niepokalanej, ktorý vyšiel v Krakove v januári 1922 v náklade päťtisíc výtlačkov, nemal žiadne prostriedky. Rehoľní predstavení mu oznámili, že mu jeho experiment dovolia, ale nemôže rátať so žiadnou finančnou pomocou.
Maximilián, profesor filozofie a teológie v krakovskom minoritskom seminári, sa rozhodol podľa príkladu svojho rehoľného praotca z Assisi žobrať. Hoci sa mu podarilo vyžobrať určitú sumu peňazí, stále mu chýbala pomerne veľká časť z nezaplateného účtu za tlač prvého čísla. Keď sa zdalo, že celý projekt skrachuje už pri prvom čísle, udialo sa niečo, čo jeho mediálny apoštolát poznačilo natrvalo. Keď sa modlil v krakovskom Kostole Všetkých svätých a odovzdával Bohu bankrot svojho začínajúceho diela, všimol si na oltári Nepoškvrnenej Panny Márie obálku. Bolo na nej napísané úhľadným rukopisom: „Pre Teba, Nepoškvrnená.“ Otvoril ju a s úžasom zistil, že sa v nej nachádza presne toľko poľských mariek, koľko potreboval na vyrovnanie dlhu v tlačiarni. Maximilián to pochopil ako potvrdenie, že projekt, ktorý začal, je v súlade s Božou vôľou.
Časopis sa stal rýchlo obľúbeným a jeho náklad rástol z mesiaca na mesiac. Bol financovaný z dobrovoľných príspevkov čitateľov a dobrodincov, pričom veľké množstvo výtlačkov bolo posielané alebo rozdávané zadarmo tým, ktorí ho chceli čítať, ale nemohli si dovoliť naň prispieť. K Maximiliánovi sa pridalo niekoľko rehoľných spolubratov, ktorí museli vydavateľstvo časopisu už v októbri 1922 presťahovať do polorozpadnutého kláštora v ďalekom Grodne. Prudko rastúci náklad nútil Maximiliána uvažovať o založení úplne nového kláštora, ktorý by slúžil výlučne ako vydavateľské centrum.
Po vyjednávaní s kniežaťom Janom Druckim-Lubeckim dostal do daru pozemok neďaleko Varšavy, pri jednej z hlavných železničných tratí v Poľsku. Na tomto pozemku vznikol kláštor, presnejšie kláštorné mestečko, ktoré dostalo názov Niepokalanów – voľne preložené Mesto Nepoškvrnenej. Rehoľníci tu žili v extrémnej chudobe, ako si prial zakladateľ rehole, sv. František. Pracovali však s nadšením pre Božie kráľovstvo a využívali tie najmodernejšie technológie. Nakladateľstvo malo veľký úspech a vďaka neustálym investíciám do rozvoja sa stále rozrastalo. Náklad časopisu Rycerz Niepokalanej dosiahol v roku 1938 hranicu milión výtlačkov mesačne. V tomto období bol Niepokalanów najväčším kresťanským kláštorom sveta s viac ako 700 rehoľníkmi a s plne sebestačným hospodárskym systémom.
Časopis Rycerz Niepokalanej však nie je jediným titulom, ktorý v Niepokalanowe vychádzal. Od roku 1935 vydávali rehoľníci aj Mały Dziennik, najlacnejšie poľské noviny, ktoré sa stali čoskoro mimoriadne populárne. Okrem týchto najžiadanejších titulov v Niepokalanowe vychádzalo pred vojnou ešte päť ďalších časopisov. V roku 1937 bolo v niepokalanowskej tlačiarni použitých viac ako 1 600 ton papiera a približne 35 ton tlačiarenskej farby.
Misionár v Japonsku
V roku 1930 odišiel Maximilián Kolbe na misie do Japonska. Maximilián túžil aj v Ázii šíriť apoštolát v duchu Rytierstva Nepoškvrnenej prostredníctvom masmédií. Jeho predstavení ho ale v roku 1936 povolali späť do Niepokalanowa. Za šesť rokov v Japonsku stihol založiť obdobu Niepokalanowa – Mugenzai no Sono na predmestí Nagasaki a už mesiac po príchode do krajiny vychádzajúceho slnka vydával japonskú obdobu Ryczerza Niepokalanej – Seibo no Kishi. Tento titul sa stal rýchlo jedným z najčítanejších katolíckych časopisov v Ázii. Opäť vznikal v plnej dôvere v Božiu pomoc, bez akéhokoľvek materiálneho zázemia.
Mučeník lásky
Maximilián Kolbe ako významný predstaviteľ poľskej inteligencie s veľkým vplyvom na svojich súčasníkov bol po útoku na Poľsko v roku 1939 považovaný za mimoriadne nebezpečného muža, ktorého treba čo najskôr eliminovať. Už niekoľko dní po vypuknutí vojny bol spolu s ďalšími spolubratmi v Niepokalanowe zatknutý. Nemci ich odviezli do internačného tábora v Ostrzeszowe. Na Sviatok nepoškvrneného počatia 8. decembra 1939 boli však prepustení a mohli sa vrátiť do niepokalanowského kláštora. Ten našli zdevastovaný a vyrabovaný. Bolo zrejmé, že ich novinárska a vydavateľská práca sa nateraz skončila.
Sv. Maximilián však rýchlo pochopil, čo chce od neho v danej situácii Boh. Veľký kláštorný komplex sa stal útočiskom pre zástupy ľudí, ktorí sa náhle ocitli bez domova. A tak kláštorné múry prichýlili aj 1 500 Židov vyhnaných z Poznańského vojvodstva.
Nemci však nenechali Maximiliána dlho na slobode. Už vo februári 1941 ho spolu s niekoľkými ďalšími spolubratmi odviezlo gestapo do väzenia na varšavskom Pawiaku. Odtiaľ sa v máji 1941 dostal do vyhladzovacieho koncentračného tábora Auschwitz, aby tam zavŕšil v predvečer Sviatku nanebovzatia Panny Márie svoje pozemské putovanie. Jeho smrť v bunkri hladu bola dobrovoľnou obetou za neznámeho spoluväzňa, mladého otca rodiny Franciszka Gajowniczka. Svojou obetou za neznámeho spoluväzňa sa otec Maximilián najdokonalejšie pripodobnil obeti Krista Veľkňaza na kríži a stal sa svedkom lásky na mieste, kde mala definitívne triumfovať diabolská nenávisť.
Dariusz Żuk-Olszewski
