Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“
Lk 2, 22-32
Keď Izraeliti po návrate zo zajatia v Babylone obnovili svoj chrám, mnohí z tých, čo si pamätali krásu pôvodného svätostánku, lamentovali. Bolo im ľúto, že svojou podobou sa zďaleka nevyrovná honosnosti a sláve prvého chrámu. Proroci potešovali ľud prísľubom, že tento nový chrám bude ešte slávnejší, pretože doň už vstúpi očakávaný Mesiáš. Naplnením týchto nádejí je udalosť, keď Mária so svojím manželom Jozefom prináša do Jeruzalema malého Ježiška. Východné ikony zobrazujúce túto udalosť sa nazývajú „ikonou stretnutia“. Ide totiž o udalosť, v ktorej sa stretáva Starý zákon s Novým zákonom, starý chrám s Novým chrámom. A sú tu i starí ľudia (Simeon a Anna), ktorí sa menia na ľudí nových. S vierou totiž prijímajú v Ježišovi „svetlo vychádzajúce z výsosti“ a stávajú sa členmi rodiny veriacich, nového Božieho ľudu, Cirkvi. Všetka táto novosť prichádzajúca s Kristom je odetá tajomstvom jeho obetovania.
Sv. Anton Paduánsky hovorí o Ježišovom trojitom obetovaní. Prvé obetovanie Pána je obrad, ktorý konajú Mária a Jozef krátko po jeho narodení. Druhým obetovaním Pána má byť jeho smrť na Golgote, tretím jeho prítomnosť v eucharistickej obete. Ústredným motívom tohto tajomstva je každopádne veľkonočná udalosť. Preto vlastne prví kresťania začali sláviť dnešný sviatok v jeruzalemskej Bazilike vzkriesenia na hore Kalvárii. Obetovanie sa z lásky k nám je nosným pilierom celej pozemskej misie Božieho Syna. Je nosným pilierom jeho historického príbehu i jeho súčasnej sviatostnej prítomnosti medzi nami. Dá sa povedať, že Kristus medzi nami je neustálou obetou. Preto každý, kto ho chce nasledovať a žiť jeho (Božím) životom, musí žiť spiritualitu sebaobetovania z lásky. Symbolom tohto života je svieca, ktorú si dnes veriaci odnášajú z kostola domov. Aby mohla horieť, musí sa stále dávať, strácať, nechať sa ničiť.
Mladá rodina s malými dvojičkami prežila ťažkú autonehodu. Dievčatko utrpelo vážne zranenia, chlapčekovi sa nič nestalo. Keď dieťa bojovalo o život, lekár oslovil chlapca, aby daroval svojej sestričke krv. Ten sa zdráhal, pretože sa bál ihiel. Napokon mu doktor povedal: „Ak nedáš svoju krv sestričke, istotne zomrie.“ Vtedy chlapec bojazlivo nastavil ruku a dovolil zdravotnej sestre vpichnúť ihlu. Po čase sa k nemu lekár vrátil. Pochválil ho: „Si hrdina. Zachránil si život svojej sestričky!“ Chlapec sa opýtal: „Pán doktor, ako dlho budem teraz ešte žiť?“ Lekár si uvedomil, že chlapček tomu rozumel tak, že sestričke treba dať úplne všetku jeho krv.
Duch obetavosti je nevyhnutný k tomu, aby sme kráčali v šľapajach Ježiša Krista. Kiež by sa stal poznávacím znakom všetkých kresťanských spoločenstiev.