Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane.“
Jn 14, 23-29
Apoštol Ján v Apokalypse nepozerá do budúcnosti, ale do večnosti. Nazrie do obnoveného sveta, ktorý je ovocím Ježišovej veľkonočnej obety. Čo vidí? Nový Jeruzalem je plný Božej prítomnosti a Božej slávy. Je neopísateľne krásny. Prekvapí nás ale jedna vec: chýba v ňom chrám – to najvzácnejšie, čo si židia na tomto mieste vážili.
V staroveku mali mestá ženské mená. Aj názov mesta „Jeruzalem“ je ženského rodu. Biblia mestá často personifikuje. Jeruzalem reprezentuje ľudskú bytosť, na ktorú Boh pozerá ako na krásne dievča, ktoré sa spája s milovaným ženíchom. V ich láske zaniká všetko nepodstatné... V obnovenom svete už nie je nič, iba láska.
Architekti gotických katedrál dbali o to, aby jedna časť budovy ostala vždy nedokončená. Tým upozorňovali na skutočnosť, že na tejto zemi nič nie je dokonalé a nie je cieľom samým v sebe. Všetko je len pomôckou na ceste k definitívnemu. Kostoly, modlitby, sviatosti, viera, dokonca i rodina... Všetko je len nástroj na to, aby napokon mal Boh v nás svoj príbytok.
Ako Boh naplnil láskou svoju nevestu, nový Jeruzalem, tak naplní aj teba samého a tvoj život. Alebo bude všetko naplnené Božou láskou, alebo vôbec nebude existovať, lebo všetko okrem lásky je dočasné.