Ježiš povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba. Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“
Mk 13,24-32
Text, ktorý dnes čítame, vznikol tesne po roku 70, čiže krátko po skončení prenasledovania za cisára Nera. Kresťania boli otrasení stratou mnohých príbuzných, aj dôležitých členov komunity vrátane Petra a Pavla. V Rímskej ríši vládli nepokoje, následkom ktorých sa za rok vystriedali na tróne traja cisári. Stalo sa aj to, čo nikto nepredpokladal: padol Jeruzalem a chrám. Všetky pevné body sa zrútili ako domček z kariet. Ďalšie pokračovanie bolo neisté, prikryté rúškom tajomstva. Akonáhle by niekto to rúško sňal, urobil by gesto, ktoré môžeme označiť za apokalyptické. Apokalypsa totiž nie je rozprávanie o budúcom konci sveta – je zjavením skrytej pravdy o svete, v ktorom žijeme teraz.
Podobne ako prví kresťania, i my sme postavení do zvláštnej situácie: vidíme, ako na začiatku 21. storočia vládne vo svete neporiadok, nespravodlivosť, sebectvo, korupcia... Planéta má ekologické problémy. Pri pohľade na škandálmi oslabenú cirkev majú mnohí pocit, že tá už vôbec nedokáže byť pre nich autoritou či zárukou akejsi zeme pod nohami. Preto sme v pokušení čítať dnešné evanjelium ako predpoveď momentu, v ktorom Pána Boha prejde trpezlivosť a on s hnevom vezme do rúk budzogáň, ktorým roztrieska vesmír na márne kúsky. To sa však na Boha, ktorý k nám hovorí v Biblii, nepodobá.
Civilizácia, v ktorej žili prví kresťania, považovala slnko, mesiac a hviezdy za božstvá. Aj kruto vládnuci králi a cisári sa vyhlasovali za bohov a božích synov. Po stáročia si v krvavých jatkách podmaňovali a delili svet. V knihe proroka Daniela, v časti známej ako „Danielova apokalypsa“ majú títo tyrani podobu šeliem: leva, medveďa, leoparda..., a bola tam ešte jedna, štvrtá, ale tá bola tak hrozná, že prorok ju nedokázal k ničomu prirovnať. Tieto šelmy v Danielovom proroctve trápia svet, ale napokon Božím zásahom stratia moc a padnú, sú definitívne porazené. Vlády sa následne ujíma ktosi veľmi ľudský, taký, ktorý prišiel zhora na oblakoch, od Boha – Syn človeka. S touto osobou sa Pán Ježiš stotožňuje v dnešnom evanjeliu.
Minulé, dnešné ani budúce katastrofy nesmie kresťan vnímať ako predsmrtné bolesti vedúce k zániku vesmíru. Sú to skôr bolesti podobné pôrodným kŕčom. Od týchto ťažkých skúseností je iba krôčik k tomu, aby sme na vlastnej koži okúsili, ako blízko je nám Syn človeka a aká veľká je jeho moc. Živý Pán Ježiš je tu. Stojí predo dvermi, ale tie dvere mu musí otvoriť každý sám.