28. apríla roku 1629 sa stal provinciálnym predstaveným uhorskej minoritskej provincie mladý taliansky rehoľník Vincenzo Pinieri. Keďže rehoľná provincia po búrlivých udalostiach 16. storočia v našej krajine prakticky zanikla, úrad uhorského provinciála sa niekoľko desaťročí udeľoval len zaslúžilým rehoľníkom v Taliansku ako honorárny titul. Páter Vincenzo je prvým z nich, ktorý s titulom provinciála obdržal aj misijné poverenie a úlohu odísť do Uhorska, aby tu obnovil rehoľný život konventuálnych františkánov.
Od Transylvánie k Uhorsku
Vincenzo Pinieri sa narodil v talianskom mestečku Montefiascone niekedy na konci 16. storočia. Vstúpil do rímskej provincie rehole konventuálnych františkánov – minoritov. Čoskoro získal doktorský titul a generálny minister mu udelil hodnosť páter maestro. V štruktúrach rehoľnej provincie zastával úrad provinciálneho sekretára a asistenta. V tom čase bolo v ráde zvykom, že generálny minister menoval niektorých nadaných a zaslúžilých rehoľníkov do čestných úradov. Mladého Pinieriho menoval generálny minister Felice Franceschini v roku 1627 za titulárneho provinciála minoritskej provincie v Transylvánii. Rehoľníci z tejto provincie (a podobne aj z uhorskej) sa už po protestantskej reformácii na kapitulách nestretávali, pretože ich bolo málo a komunitný život v ich konventoch nefungoval. Titulárni provinciáli, ktorí žili zväčša v Ríme, nezvykli svoje provincie navštevovať. Ak na ich územiach ešte pôsobili nejakí bratia, mali predstaveného, ktorý sa nazýval generálny komisár. Dva mesiace po menovaní za provinciála obdržal ale páter Vincenzo Pinieri od generálneho ministra menovanie aj za komisára transylvánskej provincie. Rehoľní predstavení takto dali najavo želanie, aby tam skutočne odišiel pôsobiť na misie. Súvisí to s trendom, ktorý začala v tomto období presadzovať Svätá stolica. V roku 1622 totiž vznikla v Ríme kongregícia Propaganda Fide, ktorá dostala úlohu koordinovať misie nielen v pohanských krajinách, ale aj v krajinách, ktoré pod vplyvom protestantskej reformácie odpadli od katolíckej cirkvi.
V čase, keď otec Vincenzo obdržal misijné poverenie, mali katolícki kňazi vstup do Transylvánie zakázaný pod hrozbou smrti. Betlenovo územie vtedy siahalo až po dnešné východné Slovensko. Hľadal sa teda spôsob, ako misiu uskutočniť a pátra Pinieriho bezpečne dostať prinajmenšom k hraniciam tejto krajiny. Rehoľní predstavení to vyriešili šalamúnskym spôsobom: vymenovali ho dňa 28. apríla roku 1629 aj za provinciálneho ministra Uhorska. V menovaní stojí, že páter Pinieri je odteraz provinciálom oboch provincií a zároveň je i generálnym komisárom Uhorska, Transylvánie, Moldavska, Valašska, Bulharska, Litvy a Ruska. Z toľkej zodpovednosti sa mladému kňazovi mohla točiť hlava, ale dôležitejšie bolo, že cesta do Uhorska bola na rozdiel od Transylvánie reálne uskutočniteľná a pobyt v Uhorsku otváral možnosť pre budúci prienik minoritských misionárov do Transylvánie.
Ako motivovať misionárov?
Pinieri sa teda podujal vycestovať. Po celé dva roky od vydania dekrétov sa mu však nedarilo nájsť nikoho, kto by mal odvahu ísť s ním. V Ríme kolovali historky o krutosti Turkov, o náboženskom prenasledovaní v Uhorsku i o tom, ako sa misionárom ťažko pracuje v krajine, kde sa hovorí troma úplne rozličnými jazykmi. V máji roku 1629, krátko po svojom menovaní za uhorského provinciála a komisára, napísal páter Vincenzo na kongregáciu Propaganda Fide list, v ktorom opisuje neochotu spolubratov ísť na misie bez nejakej konkrétnej motivácie. Navrhol zaujímavé riešenie: v liste vyjadril presvedčenie, že dobrovoľníci sa nájdu, ak mu kongregácia udelí právomoc udeľovať vzorným a vzdelaným rehoľníkom po trojročnej službe v jeho misii doktorské tituly. Svätej stolici na novej misii tak záležalo, že túto fakultu s výslovným schválením pápeža Urbana VIII. páter Pinieri obdržal a mohol ju uplatniť na osem pátrov, ktorí by už predtým mali bakalárske tituly. Keď sa potom Pinieri z listu od nemeckého nuncia dozvedel, že sedmohradské knieža Gabriel Betlen povolil katolíkom vstup do mesta Košice a do siedmych grófstiev Horného Uhorska, ktoré boli v tom čase jeho územím, okamžite požiadal Svätú stolicu, aby mu vystavila misionársky dekrét i odporúčacie listy pre nuncia vo Viedni a pre poľského kráľa, pretože cestu už nechcel odkladať. Kongregácia mu vyhovela a prisľúbila aj finančnú podporu. V krátkom čase obdržal páter Pinieri všetky požadované listiny a bola mu prepožičaná hodnosť apoštolský misionár, ktorou mu boli udelené široké právomoci a jurisdikcie.
Príchod na misijné územie
Koncom októbra roku 1629 bol už páter Pinieri vo Viedni. Odtiaľ sa cez Poľsko dostal na územie východného Slovenska. Mieril do Stropkova, kde pôsobili minoriti z Poľska. Na dlhej ceste mal spočiatku iba jedného spoločníka, pátra Francesca Angeliniho, pochádzajúceho z mestečka Serra dei Conti. Neskôr sa dozvedáme o ďalších dvoch misionároch, ktorí sa k misii pátra Vincenza pridali: p. Nicolò Vlissi da Macerata, p. Michael Angelo Melis Sardo. Po príchode do Uhorska sa páter Vincenzo zoznámil s reálnou situáciou uhorskej cirkvi a skontaktoval svojich rehoľných spolubratov. Venoval sa kazateľskej činnosti a snažil sa opäť získať konventy, ktoré boli bratom v poslednom období odňaté. Cisár Ferdinand II. Habsburský vydal totiž v roku 1629 tzv. Reštitučný edikt, ktorý mal zabezpečiť vrátenie cirkevných majetkov pôvodným vlastníkom. Páter Vincenzo mal po právnej stránke karty vo svojich rukách. Na srdci mu ležal košický a hlavne vranovský konvent s krásnym kostolom. Kalvínsky šľachtic Štefan Ňáry z mesta Kisvárda (dnes Maďarsko) vranovský konvent v roku 1619 minoritom odňal a odniesol z neho všetko, čo malo hodnotu. Bol presvedčeným kalvínom. Hovorilo sa, že jeho manželka dostala vranovský konvent do vena, preto sa s ním o vrátení budovy nijako nedalo rokovať. Pani grófka bola veľmi zapálená pre šírenie reformácie. Podporovala kalvínsku akadémiu a vymieňala si listy so všetkými vplyvnými reformačnými kazateľmi. Tí dokonca často navštevovali ich domácnosť, čo otca Pinieriho iritovalo, lebo s ním sa grófka stretnúť odmietala.
Finančné ťažkosti
V novembri roku 1630 napísal páter Pinieri do Ríma niekoľko listov zo stropkovského kláštora. V prvom z nich prosí o finančnú pomoc. Dozvedáme sa, že peniaze, ktoré mu kongregácia sľúbila na podporu jeho misie, zatiaľ nedostal. Dovtedajšie náklady hradil z peňazí svojho otca a z prostriedkov, ktoré získal ako odmenu za kázanie, no bol už zadlžený a pomoc vskutku potreboval. Stropkovský konvent bol po Betlenovom povstaní poškodený a k obnove vyžadoval nemalé prostriedky. Podobne aj iné konventy, ktoré mali byť bratom vrátené, vyžadovali finančné investície a rezervy rehoľníkov boli veľmi skromné. Prácou zavalený Pinieri vtedy nečakane požiadal, aby ho generálny minister vymenoval za vizitátora ruských a poľských minoritov. Napadlo ho totiž, že ak aj bude mať na krku ďalšiu náročnú povinnosť, navštívi aspoň konventy v týchto krajoch a možno v nich nájde nových spolupracovníkov. Rímski predstavení ho teda menovali za generálneho komisára a vizitátora minoritských provincií v Rusku a v Litve. Páter Pinieri sa vydal na cesty a oplatilo sa mu to. V Rusku totiž spoznal pátra Chrizostoma Klusa, ktorého v máji roku 1631 s prísľubom získania doktorátu presvedčil, aby prišiel pôsobiť do Uhorska. Usadil ho pri sebe v Stropkove.
Misionársky chlebík
V roku 1631 sa mohol Pinieri v liste rímskym predstaveným pochváliť niekoľkými domorodými povolaniami. Veľkú radosť mu spôsobil hlavne mladý muž slovenskej národnosti, ktorý začal svoj noviciát v Stropkove. Dvoch bratov poslal na žiadosť miestnych katolíkov pôsobiť do Vranova v nádeji, že sa budú môcť čoskoro nasťahovať do starého konventu.
Hmotná bieda rehoľníkov bola však naďalej veľká, preto musel páter Pinieri chodiť po žobraní. Grófka Ilona Thurzo mu raz darovala 44 cisárskych toliarov. Tie boli použité na obnovu kláštora v Stropkove a na pokrytie nevyhnutných potrieb spolubratov. Život misionárov bol i napriek občasnej pomoci od priateľov ťažký. Na verejnosti boli rehoľníci označovaní za pôvodcov a vyvolávačov občianskej vojny, ktorá zasiahla krajinu. Ľudia sa chválili jeden pred druhým, ako im poubližovali. Misionárov na cestách nechcel nikto ubytovať a bolo bežné, že aj v zime a mrazivom čase spávali vonku, pod holým nebom. Pinieri v listoch spomína bratov, ktorí boli v takýchto podmienkach okradnutí o všetko, dokonca aj o šaty. Aj samotní cisárski vojaci, ktorí vo vojenskom konflikte predstavovali katolícku stranu, mu neraz spôsobili trápenie. Raz sa stalo, že od pátra Pinieriho a jeho spoločníka na ceste do Košíc žiadali peniaze. Keď povedali, že žiadne nemajú (a bola to pravda), vojaci vzali Pinieriho spoločníkovi plášť, pátra Vincenza však nechali na pokoji, lebo on vraj nemal ani poriadne oblečenie.
Vlažní katolíci
Hoci katolícke náboženstvo bolo v Uhorsku oficiálne dovolené, Pinieri v jednom z listov spomína, že ak kňaz nesie sviatosť k umierajúcemu, musí to robiť v tajnosti, kázanie a slávenie eucharistie bolo vraj tolerované len v malých kaplnkách a na odľahlých miestach. Katolíkom býval odopieraný katolícky pohrebný obrad (spomína dva konrétne prípady z Košíc a jeden z Vranova). Podľa neho bola dôvodom tohto zlého stavu vlažnosť samotných katolíkov, ktorí si na uplatňovanie svojich práv nepotrpeli a v náboženskom živote nemali žiadnu horlivosť. O to viac horlivosti mal mladý misionár. Snažil sa pôsobiť všade, kde sa dalo. So spolubratmi cestoval a kázal po dedinách, vyhľadával medzi mešťanmi a šľachtou katolícke rodiny a snažil sa získať si ich priazeň. V tom čase v Prešove umrel barón Copi a páter Vincenzo so svojimi spolubratmi boli požiadaní, aby mu vyslúžili katolícky pohreb. Šlo o náročnú situáciu, lebo na pohreb prišli i kalvínske rodiny so svojimi kazateľmi. Jeden zo spoločníkov pátra Pinieriho predniesol v dome zosnulého kázeň v slovenskom jazyku. Počas procesie na cintorín potom vznikol trápny spor, pretože reformovaní kazatelia chceli spievať ich piesne. Archívne správy opisujú, ako sa minoriti s kalvínmi počas procesie prekrikovali. Zvíťazili vraj minoriti, ktorí spievali hlasnejšie.
Ďalšie snahy obnoviť kláštor vo Vranove
Grófovi Ňárimu umrela v lete roku 1631 svokra, grófka Katarína Várdayová. Mala byť pochovaná vo vranovskom farskom kostole, ktorý bol v rukách kalvínov. Na jej pohreb prišlo 150 reformovaných kazateľov. Páter Vincenzo sa zamiešal medzi smútiacich v nádeji, že sa s grófom osobne stretne a diplomaticky vyrieši vrátenie ich konventu. Ňáry pátra naozaj vypočul. Hoci vedel o cisárskom edikte, vyhováral sa na rôzne záležitosti, aby konvent vrátiť nemusel. Z celej záležitosti sa stal dlhoročný spor, ktorý sa pre minoritov nikdy šťastne neuzavrel.
Pinieri však úspešne usadil minoritov v meste Humenné, kde mal oporu v šľachtickom rode Drugethovcov. Vo farnosti pracovali dvaja pátri, jeden z nich s titulom maestro. Títo bratia spravovali aj dvanásť dedín v blízkom okolí. Pomáhal im diakon, fra Ongano, a dvaja iní rehoľní bratia, ktorí boli prijatí do rádu prostredníctvom pátra Pinieriho. Títo misionári urobili odvážny krok a začali v Humennom sláviť liturgické obrady v ľudovom jazyku. Medzi obyvateľstvom to vyvolalo veľké nadšenie, pretože u protestantov to bolo už bežné. Pátrovi Pinierimu sa tento nápad jeho spolubratov pozdával a hodnotil ho pozitívne.
Stále však bojoval o vrátenie vranovského konventu, na ktorý sa pri svojom pôsobení zvlášť zameral. Gróf v tejto veci vôbec nekonal. V roku 1631 sa teda z titulu provinciálneho ministra obrátil Vincenzo Pinieri na samého uhorského palatína, Mikuláša Esterházyho. Počas jeho pobytu v Košiciach sa stretli až šesťkrát. Zakaždým ho palatín utešoval a povzbudzoval, no nič nevykonal. Neskôr vyjadril palatín názor, že kvôli zachovaniu pokoja v regióne, vrátenie vranovského kláštora minoritom nie je zatiaľ žiadúce. Pinieri sa následne pokúsil obrátiť na samotnú Svätú stolicu. Ani z Ríma mu však nikto nevedel pomôcť.
Nový boj - podlomené zdravie
Neúnavný misionár vycestoval ešte v roku 1631 do Poľska. Na kongregíciu Propagande Fide napísal z Varšavy list, v ktorom priznáva, že telesne zoslabol a vyjadruje presvedčenie, že po skončení misionárskeho mandátu sa s dovolením rehoľných predstavených a misijnej kongregície bude môcť vrátiť domov. Jeho chorobu potvrdzujú viaceré dokumenty. Niektoré tvrdia, že ochorel na mor. Nemoc ho trápila ešte na jar roku 1632, keď sa zdržiaval vo Ľvove. Sužovaný slabosťou prosí v jednom z listov o dovolenie vrátiť sa do vlasti, no zároveň vyjadruje túžbu znova prísť do krajiny, ktorú si veľmi obľúbil, ak mu dá Boh zdravie a bude to jeho vôľa.
Pred odchodom z Uhorska poprosil páter Pinieri predstavených, aby už za jeho nástupcu nemenovali Taliana, pretože znalosť ľudovej reči pokladal za kľúčovú podmienku pre misijné pôsobenie. Za svojho nástupcu si želal poľského minoritu, pátra Benedikta Radzinského, ktorému veľmi dôveroval. Ten pôsobil v Stropkove už šestnásť rokov a osud vranovského konventu mu taktiež ležal na srdci, pretože v ňom kedysi sám pôsobil (vranovský konvent v roku 1614 gróf Juraj Drugeth minoritom vybojoval, no v Betlenovom povstaní oň bratia opäť prišli).
Páter Vincenzo sa v roku 1632 vrátil do svojej vlasti. Rehoľní predstavení i kongregácia vypočuli jeho prosbu a za nástupcu v úrade prefekta a komisára menovali pátra Benedikta. Pinieri prišiel do Ríma a na kongregáciu priniesol správu, v ktorej uvádza, že počas svojej misie priviedol späť do katolíckej cirkvi 370 protestantov. Na jeho žiadosť bol kongregáciou Propaganda Fide umiestnený v rímskom Konvente sv. XII apoštolov.
Biskupská služba otca Pinieriho
O ďalších osudoch pátra Pinieriho existuje málo správ. Vie sa, že okolo roku 1640 bol pápežom Urbanom VIII. vymenovaný za konzultora Svätej inkvizície. Pápež Inocent X. ho zase 11. októbra roku 1649 vymenoval za biskupa diecézy Polignano v neapolskom kráľovstve. Toto menovanie navrhla misijná kongregácia. Pinieri sa ujal novej misie a slúžil v nej až do roku 1672, keď 2. mája požiadal Svätú stolicu o uvoľnenie z biskupskej služby. Posledné roky svojho života sa rozhodol prežiť v pokoji rodného mestečka Montefiascone, kde umrel 19. októbra roku 1677.