24. apríla 1930, sa začala misia sv. Maximiliána M. Kolbeho v Japonsku. K brehom Krajiny vychádzajúceho slnka sa zakladateľ Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.) so svojimi spoločníkmi doplavil loďou. Jeho misijný projekt bol poznačený viacerými malými i väčšími neúspechmi, mladý misionár sa boril s mnohými problémami. Nikdy sa však nevzdával a nespoliehal sa na ľudské kritériá a kalkulácie.
V roku 1927 sa otec Kolbe spolu so svojím vydavateľstvom fungujúcim už pár rokov presťahoval z Grodna (dnes v Bielorusku) do nového kláštora Niepokalanów neďaleko Varšavy. Keď pár rokov predtým opúšťal Krakov s cieľom rozbehnúť svoj mediálny apoštolát v Grodne, bol úplne sám a vydavateľstvo sa mu vmestilo do jedného cestovného kufra. Na ceste z Grodna do Niepokalanova mal už páter Maximilián pri sebe asi tri desiatky bratov a tlačiarenské stroje mu musel prepraviť špeciálny vlak.
Začiatkom roku 1930 sa otec Kolbe rozhodol, že vyberie zo svojej komunity štyroch bratov, ktorí s ním odídu na misie. V Niepokalanove už v tom čase bolo viac ako sto rehoľníkov, ktorí každý mesiac vydávali 120 000 výtlačkov časopisu Rytier Nepoškvrnenej. Z ľudského uhla pohľadu to nebol vhodný čas na zanechanie sľubne rastúceho diela. Všetci vedeli, že tento veľký kláštor by okrem pátra Maximiliána dokázal viesť jedine páter Alfonz, jeho rodný brat, ten mal však vážne zdravotné problémy. Napriek všetkým skutočnostiam sa už 26. februára 1930 páter Maximilián vydal so svojimi spoločníkmi na misijnú cestu a od apríla toho istého roku už registrujeme ich misijnú aktivitu v japonskom Nagasaki.
V rozhodnutí pátra Kolbeho otvoriť japonskú misiu sa zrkadlí mnoho ťažkých a dôležitých rozhodnutí: odvaha opustiť nedokončené dielo v Niepokalanove, schopnosť rozlišovať svoju vôľu od Božej vôle s pevnou dôverou, že ho vedie Boh, schopnosť akceptovať, že nie všetko musí byť dobre pripravené a zaistené, no napriek tomu sa nebáť urobiť prvý krok. Otec Kolbe preukázal „sväté šialenstvo“, s ktorým sa dokázal vrhnúť do takého diela, aké sa zdalo byť logicky neuskutočniteľné... Vďaka tomu píšu od 24. apríla roku 1930 konventuálni františkáni (minoriti) svoju históriu na území Japonských ostrovov. Ich prítomnosť a misia v Krajine vychádzajúceho slnka odvtedy nikdy nebola prerušená.