Turínske plátno: poklad či podvod?

March 23, 2020

V r. 1898 sa v Turíne konala výstava umenia Piemontu. Bolo na nej vystavené i záhadné plátno s odtlačkami tela muža s ranami, ktoré pripomínali stopy po bičovaní a ukrižovaní. Plátno dovtedy nebolo verejne vystavované, možnosť vidieť ho malo iba niekoľko cirkevných hodnostárov na svadbe Umberta I. Savojského v r. 1868. Členom komisie výstavy bol i turínsky advokát Secondo Pia. Dostal povolenie sfotografovať plátno vystavené v Katedrále sv. Jána Krstiteľa.

Nezvyčajný negatív

Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa mu pri vyvolaní fotografie namiesto nejasného obrazu, ktorý očakával, objavila pôsobivá podoba tváre a postavy a keď pochopil, že obraz na plátne je negatív a to na čo pozerá, pozitív. Fotografovanie bolo vtedy v začiatkoch a mnohí považovali snímky turínskeho plátna za podvod. Až na počesť svadby princa Umberta II. v r. 1931, keď bolo plátno znovu vystavené, urobil snímky profesionálny fotograf Giuseppe Enrie, dokázal správnosť predchádzajúcich fotografických procesov a potvrdil zistenie Seconda Pia, že obraz postavy na turínskom plátne je negatív. Otriasol tak i tvrdením francúzskeho teológa Chevaliera, ktorý v r. 1900 uverejnil kritické štúdie o pôvode plátna. Tie viedli k záveru, že ide o dielo umelca.

 

Odtlačky tela na plátne sa stali predmetom záujmu a dlhoročného skúmania vedcov a lekárov. Vzácnu tkaninu už od jej objavenia sa na verejnosti mnohí považujú za plátno, v ktorom bolo zavinuté a pochované umučené mŕtve telo Ježiša Krista. Ak by sa tento predpoklad potvrdil, išlo by o jednu z najvzácnejších relikvií kresťanstva.

 

Objavilo sa v neskoršom stredoveku

Prvé zmienky o turínskom plátne sú zaznamenané v 14. storočí vo francúzskom mestečku Lirey neďaleko Paríža. Vtedajší majiteľ plátna, šľachtic Geoffrey de Charny ho v r. 1353 ukázal miestnym cirkevným hodnostárom, ale odmietol prezradiť, ako sa k nemu dostal. Sídelný biskup Henri d’Poitiers nariadil plátno preskúmať. Jeho nástupca, Pierre d’Arcis, v liste pápežovi Klementovi VII. vyslovil záver, že obraz na plátne bol vytvorený nemenovaným umelcom (ktorý sa k tomu sám priznal) a preto plátno nemá byť vystavované. Klement VII. však uctievanie plátna nezakázal.

 

Plátno sa neskôr stalo majetkom savojského rodu, ktorému ho pravdepodobne predala Margareta de Charny za kaštieľ a usadlosť. Relikvia sa tak dostala do Chambery, kde bola v r. 1532 poškodená pri požiari. V r. 1578 bolo plátno prevezené do Turína, sídla piemontského kniežatstva. Donedávna patrilo talianskemu exkráľovi Umbertovi II. Savojskému, ktorý ho v r. 1978 zveril pápežovi Jánovi Pavlovi II. a jeho nástupcom s podmienkou, že zostane v Turíne.

Starostlivosťou o plátno bol poverený turínsky arcibiskup, kardinál Ballestrero.

 

Vedecké spory

Prvý vedecký spor o obraze na turínskom plátne sa odohral na parížskej Sorbonne. Yves Delage, profesor anatómie a fyziológie, známy svojim agnosticizmom, sa rozhodol preskúmať obraz z hľadiska anatómie a fyziológie. Po dvoch rokoch štúdia konštatoval vo svojej prednáške v r. 1900, že plátno muselo byť v kontakte so skutočným telom umučeného človeka. Vylúčil, že by obraz mohol namaľovať stredoveký maliar. Na prekvapenie svojich kolegov agnostikov vyhlásil: „Nevidím žiadnu prekážku, ktorá by mi bránila veriť, že do tohto plátna bolo zabalené telo Ježiša Krista.“

 

Delageove výsledky skúmal celý rad lekárov, hlavne z odboru súdneho lekárstva. Všetci sa zhodujú v tom, že v plátne ležalo telo ukrižovaného človeka. Zo znaleckých posudkov vyplýva že išlo o telo dospelého muža s výškou 175-180 cm vo veku 30-45 rokov. Smrť nastala niekoľko hodín pred uložením do plátna, telo bolo položené po dĺžke na jednu polovicu plátna, druhou bolo prikryté. S plátnom bolo v kontakte nie dlhšie ako tri dni – na oboch stranách tela boli badateľné stopy kvapôčok posmrtného séra, ale žiadne príznaky rozkladu. Na zápästiach rúk bolo vidno rany a stopy krvi, poloha chodidiel a rany na nich dokazujú, že nohy boli pribité jedným klincom, ľavá noha preložená cez pravú. Najpozoruhodnejším zistením súdnych patológov bolo, že tvar stôp po ranách na odtlačkoch tela presne zodpovedá tvaru mučiacich nástrojov, ktorými boli spôsobené. Prekvapujúce boli rany na zápästiach rúk, pretože podľa tradície i zobrazovaní Kristovho ukrižovania, bol pribitý cez dlane. Neskoršie experimenty s mŕtvymi telami (uskutočnil ich francúzsky chirurg P. Barbet) však dokazovali, že dlane by neudržali hmotnosť tela, kým zápästia áno. Pribitie cez zápästia malo ešte ďalší, veľmi krutý účinok – klince prerazili mediánny nerv, ktorý leží v smere osi tela, čo spôsobilo, že sa palce rúk stočili do dlaní a odsúdený prežíval dlhotrvajúce elektrizujúce bolesti (na plátne palce rúk nevidno). Pri zavesení za ruky bol hrudník zovretý bez možnosti nadýchnuť sa a odsúdený by rýchlo zomieral. No pribitie nôh umožnilo občas sa nadvihnúť a nadýchnuť sa, čo však predlžovalo kruté umieranie.

 

Celé telo na plátne bolo posiate drobnými dvojitými ranami, ktorých stredy boli od seba vzdialené 27 mm a majú medzi sebou spojovaciu sponu. Sú to stopy po bičovaní. Rimania používali pri bičovaní tzv. flagrum, zakončené olovenými gulôčkami, často spojenými do tvaru činky. Z tvaru a rozloženia rán na plátne možno usudzovať, že muža bičovali dvaja trojpramennými bičmi. Úderov, ktoré dostal, bolo približne 80 až 120. Mikroskopom sa dali okolo rán rozlíšiť stopy posmrtného séra.

 

Na chrbte bolo vidno viacnásobné priečne stopy, akoby po nesení ťažkého bremena. Na oboch kolenách bolo vidno rany po pomliaždení, mohli byť spôsobené opakovanými pádmi. Tvár bola poznačená tvrdými údermi, zlomeninou nosa a lícnej kosti. Na celej hlave sa nachádzali stopy po drobných bodných ranách (len na temene asi 30), výrazná bola stopa krvi v tvare gréckeho písmena epsilon, ktorá vychádzala z bodnej rany na čele v mieste hlavnej tepny. Tieto rany mohli spôsobiť tŕne tŕňovej koruny, ktorá však nebola uvitá v tvare venca ale skôr v tvare mučiacej čiapky.

 

Na pravej strane medzi piatym a šiestym rebrom bola stopa po oválnom otvore veľkosti 4,4 x 1,1 cm spôsobenom pravdepodobne kopijou. Niektoré dodnes zachované rímske kopije, tzv. lancea, majú presne takýto prierez. Na základe týchto lekárskych zistení lekári vyhlásili, že turínske plátno je s najväčšou pravdepodobnosťou pohrebným rubášom Ježiša Krista, pretože umelo vytvoriť takýto obraz v stredovekých podmienkach bolo málo pravdepodobné. Obraz umučeného človeka na turínskom plátne zodpovedá tomu čo o Ježišovom ukrižovaní hovoria evanjeliá.

Najnovšie poznatky

Diskusie o historickej autentickosti turínskeho plátna sa však naďalej prikláňali k názorom, že je to stredoveká maľba. Až od r. 1978 začali prevažovať argumenty v prospech jeho autentickosti. V dňoch 9. – 13. októbra 1978 sa uskutočnil prvý vedecky organizovaný projekt pre priamy výskum plátna, na ktorom sa zúčastnilo 40 vedcov z USA a Talianska, zastupujúcich rôzne vedecké disciplíny. Cieľom bolo získať údaje, ktoré by pomohli vysvetliť pôvod a fyzikálne vlastnosti obrazu na plátne. Vedci skúmali plátno fotografickými technikami, odoberali vzorky zo škvŕn krvi a séra, z popálenín, vodných škvŕn a z častí plátna, kde nebol obraz.

 

Plátno veľkosti 4,36 x 1,10 m je utkané z ľanu, nite sú usporiadané do tvaru písmena Z. Vedci objavili v ľanových nitiach malú prímes bavlny. To viedlo vedcov k záveru, že plátno pochádza pravdepodobne z Malej Ázie, kde bol takýto spôsob tkania na prelome letopočtov rozšírený.

 

Kriminológ a biológ M. Frei našiel pod mikroskopom zvyšky vláken, prachové čiastočky, zvyšky rastlín a hmyzu, spóry húb a zrniečka peľu. Bol to peľ 48 druhov rastlín. Frei dospel k záveru, že tri štvrtiny z nich rastie v Palestíne, ostatné v oblasti Mŕtveho mora, Anatólie, Carihradu, arabskej, perzskej alebo africkej púšte a viaceré sú rozšírené vo Francúzsku a Taliansku.

 

Krvavé škvrny boli predmetom veľmi protichodných tvrdení. Časť vedcov tvrdila, že sú to farby. Preto J. H. Heller a profesor J. Gall z Biologického laboratória univerzity v Yale urobili experiment pomocou mikrospektrofotometrie s čiastočkou údajnej krvi na plátne. Výsledok viackrát overili. Experiment dokázal prítomnosť skutočnej krvi. Vo vzorke z tváre sa okrem toho našli stopy octu (porov. – Jn 19,29).

 

Maliarsky falzifikát nepotvrdil ani experiment, pri ktorom obraz z plátna skúmali počítačovým analyzátorom obrazu, aký sa používa pre trojrozmerné obrazy planét pri prenosoch signálov z kozmických sond. Keď vedci vložili snímku obrazu do prístroja, na obrazovke sa po chvíli vykreslil jedinečný trojrozmerný obraz muža z plátna. Ak by na plátne bola maľba, obraz by bol plošný, dvojrozmerný a prístroj by ukázal skreslený reliéf.

 

Na jeseň r. 1988 bola zverejnená správa o výsledkoch testovania veku plátna tzv. uhlíkovou metódou. Bola použitá rádiouhlíková metóda, podľa ktorej plátno pochádza z 13. alebo 14. storočia. Zdalo sa, že je to potvrdenie nepravosti turínskeho plátna ako relikvie Ježišovho ukrižovania a dôkaz o diele stredovekého umelca. Keď sa však v rámci vedeckých diskusií rozoberali podrobnosti ako bol výskum urobený, odhalili mnohé nepresnosti. Výskum bol uskutočnený v troch nezávislých laboratóriách, v Zurichu, Oxforde a Tuscone. Skúmali sa však iba vzorky z okraja plátna a vedci pritom nezvážili všetky okolnosti, ktoré mohli výsledok testu ovplyvniť. Napr. možnosť kontaminácie plátna počas požiaru, ktorý ho poškodil a následné úpravy poškodených miest. Chýbali i vyjadrenia k tomu, čo všetko sa o pôvode plátna zistilo inými metódami.

 

Belgický profesor G. Raes už v r. 1981 podrobil na kalifornskej univerzite odobrané vlákna z turínskeho plátna testu s 14C. Dostal dva odlišné výsledky pre rôzne vzorky. Jeden zodpovedal roku 200 po Kristovi a druhý roku 1000. Vynorila sa tak otázka – do akej miery testované miesto charakterizuje celé plátno.

 

Snahy získať dôkaz o pravosti turínskeho plátna ako skutočného posmrtného rubáša Ježiša Krista tak dodnes pokračujú. Doterajším výsledkom je zistenie, že na plátne je odtlačok mŕtveho tela človeka, ukrižovaného v súlade s textami Evanjelií. Nech už bude výsledok ďalších experimentov akýkoľvek, turínske plátno nám veľmi realisticky ukazuje nesmierne krutý spôsob umučenia a smrti nášho Pána, ktorý podstúpil z lásky k nám. Vedie nás k zamysleniu, nad sebou, nad svojim vzťahom k Pánovi a k hlbšiemu uvedomeniu si nesmiernej ceny, ktorú za nás zaplatil.

 

Spracované podľa:

Hajduk, A.: Turínske plátno. Bratislava, Vydavateľstvo QIII 1991. 87 s.

 

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky