Patrón pre časy "brexitu"?

February 2, 2020

Sv. Beda Ctihodný (Venerabilis) (* okolo 673, † 25. máj 735), kňaz, učiteľ cirkvi, (jediný učiteľ cirkvi anglo-saského pôvodu). „Otec“ anglickej histórie, patrón študentov. V prílohe k svojmu životnému dielu, kronike „Dejiny cirkvi národa Anglov“ (Historia ecclesiastica gentis Anglorum) sv. Beda uvádza v skromnosti stručné informácie o svojom živote: Ako 7-ročnú sirotu z urodzeného rodu ho poslali do benediktínskeho kláštora vo Wearmouthu. Diakonom sa stal vo svojich devätnástich a kňazom v tridsiatich rokoch. So svojimi dvomi učiteľmi v r. 682 vstúpil do sesterského kláštora v Jarrowe v Northumbrii, kde strávil celý život štúdiom a písaním. Bol to čas rýchleho vzostupu northumbrijského kráľovstva po urovnaní vnútorných rozporov v cirkvi. V r. 663 sa totiž vo Whitby (grófstvo Yorkshire) konala synoda, ktorá rozhodla o budúcom cirkevnom smerovaní. Historicky vznikli dve kresťanské cirkvi: Keltská cirkev Škótska, Írska a Walesu, ktorá stratila kontakt s Rímom po r. 410, keď došlo k odtrhnutiu Británie od Rímskej ríše a rímska cirkev zaniknutého impéria.

Keltská cirkev sa líšila nielen organizačným systémom, ale aj duchovnými prvkami. Keby bolo zvíťazilo keltské kresťanstvo, Británia by bola prestala patriť do Európy. V opačnom prípade by sa keltská kultúra dostala do izolácie a nedokázala by pod európskym vplyvom prežiť. Jediné miesto, ktoré si udržalo kontinuitu, bolo Canterbury, ale misionárske úsilia nemali veľký úspech - keltskí a rímski misionári sa dostávali často do konfliktu. Sily na synode boli vyrovnané a nakoniec rozhodol pod tlakom argumentov kráľ Northumbrie Oswy, sám keltský kresťan, v prospech Ríma s tradičnou úlohou biskupov a ďalšími prvkami rímskej cirkvi. Keltské kresťanstvo sa nakoniec potichu začlenilo do nového modelu, takže vznikla národná zmes s osobitnou príchuťou.

 

Nový typ človeka svojej doby

Nasledovalo obdobie rozkvetu kultúry, ktoré stelesňoval Beda svojou osobnosťou a dielom. Predstavoval nový typ človeka svojej doby. Typické črty jeho osobnosti boli tolerancia, zdržanlivosť, bádateľská precíznosť, veľká úcta k pravde a rozumná miera duchovnej povznesenosti. Jarowský kláštor založil opát Benedict Biscop, Bedov učiteľ, ktorý priniesol z Ríma vzácnu knižnicu. Neskôr ju rozšírili a tak sa stala najpozoruhodnejšou knižnicou v severozápadnej Európe. Kláštor bol v pravidelnom kontakte s Galiou a Rímom, takže Beda mal prístup k latinskej aj keltskej kultúre. Sám bol nositeľom anglickej kultúry, mal znalosti jazykov, latinčiny, gréčtiny aj hebrejčiny. Keďže mal k dispozícii všetky dostupné znalosti vtedajšieho sveta, malo jeho dielo široký záber. Písal biblické komentáre, preklady posvätných textov do angličtiny, životopisy, hymny, homílie a vedecké traktáty.

 

Teológia a vzťah ku koreňom

V diele „O delení času“ (Temporum Ratione), sa Beda venoval metódam výpočtu dátumov liturgických sviatkov. O toto dielo bol veľký záujem v Európe a v kláštoroch sa hojne prepisovalo. Stalo sa základom vedeckého vzdelania kléru v čase karolínskej renesancie v 9. storočí. Všetky jeho diela sa postupne dostali do Európy a tak sa stal najvýznamnejším britským učencom raného stredoveku, ktorý mal vplyv mimo ostrovný svet. Vo svojom najvýznamnejšom diele „Dejiny cirkvi národa Anglov“ mapuje dejiny kresťanstva a politiky v Anglicku od čias Júlia Cezara po rok 729 a je základným zdrojom ranej anglickej histórie. Pomohol vytvoriť anglické národné povedomie, jemné a nenásilné vlastenectvo a nenápadnú národnú hrdosť.

 

Beda sa pokladá za kvalifikovaného historika s dôsledne uplatňovanými kritickými schopnosťami. Miloval anglický národ a prejavoval úplnú oddanosť jeho cirkvi, ktorá sa stabilizovala sto rokov pred ním. Od čias, kedy jeho dielo bolo preložené do angličtiny, cítia generácie Angličanov, že majú pred sebou autentický záznam svojej minulosti, pravdivé a objektívne vylíčenie udalostí, ktoré z nich urobili to, čo sú. Beda bol presvedčený, že sila staroanglickej spoločnosti spočíva v dosiahnutí maximálnej harmónie medzi cirkvou a štátom. Štát má chrániť učenie cirkvi a zaistiť jej materiálnu prosperitu. Cirkev musí posilňovať autoritu a efektívnosť štátu. Podľa Bedu tade vedie cesta k všeobecnej prosperite.

 

Bedovo pozeranie na cirkev a štát

Beda bol toho názoru, že univerzálna cirkev by mala nájsť miesto pre obidve cirkvi, keltskú a rímsku, pretože obe majú svoje prednosti. To sa naozaj uskutočnilo, keď po synode vo Whitby obidve cirkvi spontánne splynuli. Sv. Patrik, misionár a biskup, pôvodom z rímskej Británie, ktorého zásluhou sa rozšírilo rané kresťanstvo v Írsku nenásilne (bez mučeníkov) a neskôr zásluhou írskych misionárov ďalej v Európe, je národným svätcom Írska. Jeho úctu rozšírili írski prisťahovalci v celom, predovšetkým anglosaskom svete, ale aj v Nemecku a Česku.

 

Dielo „Dejiny...“, odzrkadľuje dilemu medzi povedomím výlučnosti, vyplývajúce z oddelenia od kontinentu a snahou o kultúrne a hospodárske prepojenie s rímskou ríšou. Problém bol, ako získať to najlepšie z oboch svetov, využiť príležitosti ponúkané expandujúcou európskou kultúrou a trhom a neriskovať pritom otrocké začlenenie do európskeho vojensko-politického systému. Možno ide o neriešiteľný problém, ktorý je aktuálny v časom pozmenenej variante práve dnes, aj keď sú podmienky členstva v Európskej únii na iných princípoch, než vtedajšie podradné postavenie Británie na okraji rímskej ríše. Charakter vtedajšieho prisťahovalectva je tiež odlišný: nájazdy barbarov, germánskych kmeňov Anglov, Sasov, Jutov, keltských Belgov a nakoniec Normanov, ktoré však nikdy nezískali dominanciu, ale postupne sa začlenili do britskej kultúry.

 

Prvý a druhý „brexit“

Prvý „brexit“ nastal v 16. storočí na pôde cirkvi známou iniciatívou kráľa Henricha VIII. Pôda k tejto zmene bola prítomná v tradicionalistickom podhubí britskej mentality, ale je otázne, či by k nej došlo z iných príčin. Tento „brexit“ sa nezaobišel bez mučeníkov (sv. Thomas Morus) a disidentov (vtedy vznikol tento termín). Napr. Wiliam Shakespeare emigroval do Talianska, kde napísal známe diela z talianskeho prostredia. Motívy súčasného brexitu, nespokojnosť s údajným prezieraním Británie zo strany EÚ a migračným tlakom, veľmi pripomína ranostredoveké motívy odtrhnutia Británie od rímskej ríše. Vtedy bola táto ríša na konci svojej existencie, takže obavy izolácie od prosperujúceho sveta sa nezdali príliš oprávnené. Možno sv. Beda by svojím inštinktom skúseného historika vedel poradiť svojim dnešným krajanom odpovedať na večnú otázku: „Byť či nebyť?“ Možno by rozhodovanie bolo ľahšie, keby nebolo cirkevného „brexitu“ v 16. storočí. Sv. Beda by si ho určite neprial.

 

Prečo „Ctihodný“?

Pomenovanie „Ctihodný“ bolo Bedovi udelené na koncile v Aachene v r. 853 ako prejav uznania jeho múdrosti a učenosti. Neskôr sa jeho dielo v Anglicku posunulo na okraj, kým na kontinente sa tešilo veľkej vážnosti. Jeho diela vyšli prvý raz tlačou v r. 1473 v Štrasburgu a v Miláne, súborné vydanie jeho diel vyšlo v 16. a 17. storočí v Paríži, Bazileji a v Kolíne nad Rýnom. Nevšímavosť jeho krajanov spôsobila, že bol svätorečený až v r. 1899 a súčasne vyhlásený za učiteľa cirkvi. Jeho diela sa v Anglicku dočkali vydania až v 19. storočí. Nedávno vyšla o ňom štúdia P. Hunter-Blaira: The World of Bede (Londýn 1970). Ostatky sv. Bedu sa na začiatku 11. storočia stratili a boli objavené až v r. 1104. V čase reformácie v r. 1541 ich reformátori zničili. Symbolicky tak umlčali sv. Bedu na ďalších takmer 500 rokov. Jeho liturgický sviatok je 25.mája.

 

 

Literatúra:

Paul Johnson, Dějiny anglického národa, LEDA,spol. s r.o., 2012. Preklad originálu “A History of the English People“, 1992.

Jan Frank, Irsko. Nakl. Libri, Praha 2006.

Internetové zdroje.

 

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky