Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“
Jn 16, 12-15
Viera v Najsvätejšiu Trojicu je podstatným prvkom nášho náboženstva. Často hovoríme, že ide o niečo nepochopiteľné. Toto učenie ale hovorí, že Boh nie je algoritmus či rovnica – Boh je spoločenstvom, je vzťahom. Boh je láska. Aj pred stvorením sveta bol láskou. A koho miloval, ak okrem neho nebol ešte nikto a nič? Miloval seba. Ale Boh nie je narcista. Jeho dokonalosť a dokonalosť jeho lásky si logicky vyžaduje druhú osobu. Tá musí byť kvôli dokonalosti vzťahu rovnocenná prvej. A láska dvoch osôb nie je dokonalá, ak nie je otvorená na tretiu, lebo ich vzťah by bol uzavretý a v konečnom dôsledku by mohol byť sebecký. Aj tretia osoba vstupujúca do tohto vzťahu musí byť dokonalá a tým dvom rovnocenná. Len tak vidíme Boha, ktorý je večným „my“, dokonalým sebadarujúcim spoločenstvom lásky. A on k láske povoláva i svoje stvorenia.
Pán Ježiš nám dal v krste nový život. Tento život opäť nie je náukou, ale skúsenosťou. Je to ponorenie do Božích osôb, okúsenie toho, čím Boh je a čím žije. Slová „budete ako Boh“ sú prvým a najväčším pokušením aké diabol človeku predniesol. Zároveň sú však aj prvým a najväčším povolaním, ktoré nám Boh dal. Až Pán Ježiš definitívne ukázal, čo znamenajú. Znamenajú vtiahnutie človeka do trojičnej logiky lásky, lásky, akou žije Boh.