Odpustenie: mení svet, prináša nádej

April 13, 2018

Pri písaní týchto riadkov pociťujem istú bázeň. Odpustenie je totiž témou, o ktorej sa jednoduchšie rozpráva, diskutuje a píše, no ťažšie sa realizuje v praxi. Je však dôležitou záležitosťou vzťahu Boha a človeka, ako i vzťahov medzi ľuďmi. Odpustenie mení svet. Je úspešným receptom, ktorý doposiaľ uchránil ľudstvo pred úplným zničením. Často je vnímané ako prejav slabosti. Starozákonné „oko za oko, zub za zub“ nebolo výlučnou súčasťou židovského myslenia a židovského sveta. Bolo súčasťou uvažovania ľudí každej epochy. Toto myslenie radikálne zmenil až Boží Syn, ktorý vzal na seba naše viny, stal sa pre nás „slabým“ a práve v tomto slabom Ježišovi nám dal nezaslúžené odpustenie. Príklad Ježišovho postoja voči jeho katom je alfou a omegou kresťanského vzťahu k blížnym.

Odpúšťam zo srdca vrahom svojich bratov

Vo februári 2017 sa svet dozvedel o beštiálnej vražde 21 koptských kresťanov z Egypta ozbrojencami tzv. Islamského štátu (ISIS) v Líbyi. Svet obletelo video s ich popravou na líbyjskom pobreží, ktoré táto teroristická organizácia zverejnila prostredníctvom sociálnych sietí. Na videu bolo jasne vidno, ako týchto 21 mladých mužov zomrelo iba preto, že sa odmietli zrieknuť Krista. Koptská pravoslávna cirkev, do ktorej mladí mučeníci patrili, ich krátko po tom vyhlásila za svätých mučeníkov a zaradila do svojho liturgického kalendára.

 

Trocha neskôr odvysielala arabská kresťanská televízia Sat7 rozhovor s Beshirom, ktorému v Líbyi rukami zločincov z ISIS zomreli dvaja bratia: 25-ročný Bishoy a 23-ročný Samuel. V rozhovore s redaktorom televízie Beshir povedal: „Sú pýchou kresťanstva i mojou pýchou. Vďaka nim môžem kráčať hrdo so vztýčenou hlavou. Bojovníci ISIS nám dali viac, ako sme si pýtali, a to vďaka tomu, že ponechali v zázname tú časť, v ktorej obete vyznávali svoju vieru a vzývali Ježiša Krista. Bojovníci ISIS nám pomohli posilniť našu vieru. Ľudia v našej dedine sú šťastní (i v našej rodine) a blahoželajú si navzájom. Nesmútia, blahoželajú si, že toľkí ľudia od nás zomreli ako mučeníci. Sme na nich hrdí.“

 

Redaktor arabskej televízie položil Beshirovi aj túto otázku: „Nahnevalo by teba alebo niekoho z tvojej rodiny, ak by sme požiadali o odpustenie tým, ktorí zabili tvojich bratov?“ Beshir na túto priamu otázku redaktora odvetil: „Dnes som mal krátky rozhovor s mojou mamou. Spýtal som sa jej, čo by spravila, ak by videla niektorého z príslušníkov ISIS na ulici. Pri odpovedi použila tieto slová a ja ich zopakujem úprimne, nie kvôli tomu, že som práve v živom vysielaní. Povedala, že by ho pozvala domov, pretože nám pomohol vstúpiť do nebeského kráľovstva. Je to nevzdelaná žena, má viac ako 60 rokov. Potom som sa jej spýtal, čo by spravila, keby to bol muž, čo zabil jej syna. Ona zareagovala slovami: „Poprosila by som Boha, aby mu otvoril oči a pozvala by som ho do nášho domu, pretože nám pomohol vstúpiť do nebeského kráľovstva.“ Beshir ďalej pokračoval: „V tomto duchu nádeje by som vás chcel poprosiť, aby ste sa pomodlili za bojovníkov ISIS: Drahý Bože, prosím, otvor im oči, aby boli zachránení, aby sa skončila ich nevedomosť a nesprávne učenie.“

 

Svet obletelo v tom čase aj iné video. V reportáži už spomínanej arabskej kresťanskej televízie Sat7 z utečeneckého tábora Ainkawa Mall v irackom Erbile hovorí malé kresťanské dievčatko, ktoré muselo spolu so svojou rodinou utiecť pred vraždením Islamského štátu: „Odpúšťam Islamskému štátu. Kiež by im odpustil aj Boh“. Hlboká kresťanská láska našich bratov a sestier na Blízkom Východe a z nej vyplývajúce odpustenie prinášajú v týchto strašných časoch nádej, že diabolská nenávisť nebude mať posledné slovo.

 

Odpustenie nepriateľovi - cesta k Božiemu odpusteniu

Veľké svedectvo kresťanského odpustenia uprostred pekla ľudskej nenávisti a zloby vydal niekoľko desaťročí predtým taktiež sv. Maximilián Mária Kolbe. Hoci som prečítal hŕbu jeho článkov, stovky jeho listov a rozličných písomností, najhlbší dojem na mňa urobil stručný korešpondenčný lístok, ktorý je posledným písomným odkazom tohto veľkého muža. Na cenzurovanej väzenskej zásielke písanej v tábore Auschwitz necelé dva mesiace pred smrťou píše: „Moja milovaná mama. Koncom mája som dorazil transportom do tábora v Osvienčime. Mám sa dobre. Drahá mama, neboj sa o mňa a o moje zdravie, veď dobrý Boh je na každom mieste a s veľkou láskou pamätá na všetkých a všetko.“[1] Napriek tomu, že môžeme veľmi vážne a oprávnene pochybovať o „dobrých podmienkach“ v koncentračnom tábore, z týchto niekoľkých slov vyžaruje nesmierna dôvera v Božiu lásku a z nej vyplývajúce odpustenie jeho katom („Boh s veľkou láskou pamätá na všetkých“, teda aj na jeho katov). Zo svedectiev spoluväzňov a svedkov jeho mučeníckej smrti v bunkri hladu vyplýva, že pôvodcom svojho utrpenia a svojim vrahom dával Maximilián neustále na známosť, že im odpúšťa. Napriek neuveriteľnému utrpeniu, ktoré mu pôsobili, nepociťoval voči ním nenávisť.

 

Som presvedčený, že svojim odpustením a postojom lásky k nepriateľom sv. Maximilián pripravil cestu k odpusteniu jednému zo svojich vrahov – autorovi diabolského projektu vyhladzovacieho tábora Auschwitz a jeho dlhoročnému veliteľovi Rudolfovi Hoessovi. Medzi jeho životom a životom Maximiliána Kolbeho bolo niekoľko pozoruhodných paralel. Jeden i druhý vyrastali v katolíckych rodinách, ako malí chlapci boli vzornými miništrantmi. Napriek tomu, že neskôr sa ich životy diametrálne odlišovali – jeden po celý život verne slúžil Bohu a blížnym, druhý väčšinu svojho života slúžil diabolskému plánu vybudovania „nového sveta“ na mŕtvolách „menejcenných“ - obaja na tomto svete prežili 47 rokov. Obaja zomreli na tom istom mieste – v koncentračnom tábore Auschwitz. Jeden v bunkri hladu ako dobrovoľná obeta lásky za blížneho, druhý na šibenici ako vojnový zločinec odsúdený spravodlivým rozsudkom povojnového Poľského národného tribunálu za genocídu poľského národa a zodpovednosť za smrť stoviek tisíc nevinných obetí.

 

Napriek tomu, že dlho nepociťoval zodpovednosť za svoje zločiny, v poľskom väzení prežil hlboké obrátenie. Vo svojej autobiografii napísanej krátko pred smrťou tvrdí, že ho šokovalo, ako ľudsky sa k nemu poľskí dozorcovia správali. Krátko pred popravou napísal ešte jedno vyhlásenie, v ktorom sa dočítame: „V samote väznice som dospel k trpkému pochopeniu, aké ťažké zločiny proti ľudskosti som spáchal. Ako veliteľ vyhladzovacieho tábora v Osvienčime som realizoval strašné plány Tretej Ríše – plány vyhladenia ľudí. Takto som spôsobil ľudstvu najťažšie škody. Najmä poľskému národu som pripravil nevýslovné utrpenie. Za svoju zodpovednosť platím životom. Kiež by mi raz Boh odpustil moje skutky. Poľský národ prosím o odpustenie. Až v poľských väzniciach som spoznal, čo je to ľudskosť. Napriek všetkému, čo sa stalo, sa ku mne správali ľudsky, čo by som nikdy neočakával a čo ma hlboko zahanbovalo. Kiež by súčasné odhalenia týchto strašných zločinov proti ľudskosti a proti človečenstvu viedli k tomu, že zabránia vzniku zárodkov toho, čo mohlo byť podkladom pre zverstvá tohto druhu.“[2]

 

Rudolf Hoess absolvoval krátko pred svojou popravou10. apríla 1947 vo väzení Wadowice niekoľkohodinový rozhovor s pátrom Władysławom Lohnom SJ. Po rozhovore zložil katolícke vyznanie viery, vrátil sa po rokoch do Cirkvi a vyspovedal sa. Na druhý deň, 11. apríla 1947, mu páter Lohn priniesol z wadowického farského kostola eucharistiu ako viatikum. Miestny kostolník, ktorý bol pri tejto udalosti prítomný, neskôr spomínal, ako dojatý Hoess padol na kolená v strede väzenskej cely a plakal. Je veľmi symbolické, že spomínaný páter W. Lohn bol v tom čase kaplánom v sanktuáriu Božieho Milosrdenstva v krakovských Łagiewnikách. Hoess zomrel na popravisku 16. apríla 1947. Vďaka odpusteniu jeho obete získal odpustenie Najvyššieho. Tak ako zlo plodí ďalšie zlo, odpustenie prináša ďalšie odpustenie. A to je tajomstvo milosrdenstva. Milosrdenstva, ktoré je silnejšie ako nenávisť.                                                                                                 

 

[1] Por. Korešpondenčný lístok adresovaný Marianne Kolbe, podpísaný: Kolbe Rajmund, väzenské číslo 16 670, datovaný Auschwitz, 15.6.1941, opatrený podpisom cenzora a pečiatkou Postzensurstelle Auschwitz , Archív Niepokalanowa.

 

[2] Por.: Rudolf Franz Ferdinand Hoess, Písomné vyhlásenie datované Wadowice,12.4.1947.

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky