Pápež František na žiadosť prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, kardinála Giovanniho Angela Becciu, schválil 21. decembra 2018 dekrét o heroických cnostiach Božieho služobníka Melchiora Fordona, kňaza a minoritu, ktorý slúžil sv. Maximiliánovi Kolbemu ako duchovný otec počas obdobia jeho pôsobenia v bieloruskom Grodne.
Ctihodný Boží sluha Melchior Fordon bol synom architekta Jakuba Fordona pochádzajúceho z Grodna a jeho manželky Felicje Lukowicz, ktorá pochádzala z poľskej katolíckej šľachtickej rodiny. Narodil sa 5. augusta 1862 a pokrstený bol 26. augusta toho istého roku v rímskokatolíckom farskom kostole v Grodne. Keďže tamojšie školy boli v tom čase ruské, Melchior prijal výchovu a vzdelanie pravdepodobne v domácom prostredí. Vo vzdelaní pokračoval na miestnom ruskom gymnáziu. Vo veku 21 rokov vstúpil do diecézneho seminára vo Wilne. Za kňaza ho vysvetlili v Kowne 2. augusta roku 1887.
Už o niekoľko mesiacov bol tento mladý kňaz menovaný za farára v Strubnici a potom vo farnosti Dąbrowa Grodzieńska. Začiatkom roku 1903 sa opäť presťahoval do Grodna a stal sa farárom vo Farnosti Panny Márie anjelskej. Svoju služby vykonával v bývalom minoritskom kostole a kláštore, kde v tom čase existovalo internačné zariadenie pre kňazov nepohodlných ruskej vláde.
Po 23 rokoch kňazskej služby požiadal otec Melchior apoštolského administrátora diecézy Wilno o dovolenie vstúpiť do rehole minoritov (do poľskej provincie so sídlom vo Varšave). Prvú svetovú vojnu prežil v Grodne ako vikár Kostola Panny Márie anjelskej. Už vtedy sa prejavoval ako muž s neochvejnou vierou v jej Syna Ježiša Krista a horlivý nasledovník sv. Františka, čo bolo v ťažkých časoch jeho jedinou silou na prekonanie ťažkostí v pastoračnej službe medzi ľuďmi, ktorí potrebovali pomoc nielen na poli duchovnom, ale i v morálnych a materiálnych potrebách.
Do dejín sa zapísal ako muž, ktorý kázal nielen slovom, ale predovšetkým dobrým príkladom vlastného života v pokore, striedmosti a v spojení s mnohými sebazapreniami a umŕtveniami. Bol skutočne odhodlaný obetovať svoj život pre záchranu života blížneho. Kňazi, spolubratia, rehoľníčky i mnohí veriaci ho považovali za svätca už počas života.
Z jeho života jasne vyplýva, že rozhodnutie pre kňazský stav a neskôr pre rehoľné povolanie bolo výsledkom ustavičnej snahy napredovať na duchovnej ceste, primknúť sa stále užšie k Bohu. Nezanedbateľným elementom jeho osobnosti je láska k vlastnému národu a úsilie privádzať svojich rodákov k Bohu. Zvlášť mu záležalo na ľuďoch v núdzi, ponechaných na seba samých, ktorých bývalo na dedinách veľa. Boží sluha začal svoje kňazské pôsobenie od prvej najjednoduchšej veci, od vyučovania náboženstva. Týmto spôsobom chcel postupne pozdvihovať etickú úroveň na dedinách a v mestských častiach, v ktorých vykonával svoje povolanie. Stal sa tam vytrvalým bojovníkom proti alkoholizmu a morálnej neviazanosti. Pritom veľmi dobre spoznal ťažké životné podmienky dedinčanov a obyvateľov chudobných štvrtí. Chcel byť vždy nablízku farníkom, aby poznal ich problémy a mohol im pomáhať.
Dňa 20. októbra 1922 prišiel do Grodna pôsobiť brat Maximilián Mária Kolbe. Chcel na tomto mieste pokračovať vo svojom evanjelizačnom diele Rytierstva Nepoškvrnenej. Otec Melchior Fordon sa stal duchovným vodcom mladých kandidátov, ktorí do Grodna prichádzali. Na ceste ich povolania ich sprevádzal duchovnými rozhovormi i službou spovedníka. Ako duchovný vodca a spovedník slúžil i samotnému otcovi Maximiliánovi. Brat Melchior umrel zbožne 27. februára roku 1927 po svätom živote ozdobenom mnohými zásluhami.