Generálny minister rehole minoritov, br. Marco Tasca, napísal všetkým bratom svojej rehole list z príležitosti blahorečenia ctihodnej Božej služobníčky Veroniky Antalovej, členky františkánskeho svetského rádu i Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.).
Ctihodná Božia služobníčka Veronika Antalová,
panna a mučenica, mladá svetská františkánka
Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: „Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.“ Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. (Rim 8,35-37).
Naša rehoľa sa opäť teší z dôvodu blížiaceho sa blahorečenia ctihodnej Božej služobníčky Veroniky Antalovej, mladého dievčaťa, znamenitej členky františkánskeho svetského rádu, ktorá presne pred šesťdesiatimi rokmi na severe Rumunska mala odvahu darovať svoj život v obrane viery a sľubu čistoty, ktorý zložila v tajnosti. Táto beatifikácia je pre nás ešte výrečnejšou kvôli tomu, že jej vychovávateľmi vo viere boli naši rehoľní spolubratia v Moldavsku, ktorí sa venovali aj vedeniu farnosti v obci Nisiporeșt, kde sa narodila, ako aj vedeniu farnosti v obci Hălăucești, na území ktorej umrela mučeníckou smrťou.
Ctihodná Božia služobníčka Veronika Antalová sa narodila 7. decembra roku 1935 v obci Nisiporeșt ako najstaršia zo štyroch detí v rodine manželov Gheorgha a Iovy. O deň neskôr bola pokrstená vo farskom kostole v Hălăucești. Slúžili tam bratia minoriti, ktorí sú v tých miestach prítomní už od 13. storočia. Podľa vtedajšej obyčaje zostala po ukončení štvorročnej dedinskej školy v domácnosti a pomáhala rodičom pri domácich a poľných prácach. Vo veku 16 – 17 rokov vstúpila do františkánskeho svetského rádu (OFS) a aj do Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.). Čoskoro sa z nej stala horlivá šíriteľka duchovného dedičstva Chudáčika z Assisi ako aj šíriteľka úcty k Nepoškvrnenej. Túžila zasvätiť sa Bohu v inštitúte sestier misionárok z Assisi (nazývaných „františkánky od ľalie“). Nebolo to však možné, pretože krutý komunistický režim, ktorý v tom čase vyčíňal v Rumunsku, zrušil činnosť všetkých rehoľných inštitútov. Veronika sa rozhodla obetovať svoj život Bohu a zložila súkromný sľub čistoty. Začala žiť životom rehoľníčky v malej cele, ktorá bola pribudovaná k jej rodnému domu. Celé hodiny zotrvávala na modlitbách. Modlievala sa predovšetkým za biskupov, kňazov, našich rehoľných spolubratov a za laikov, pretože tisíce biskupov, kňazov, rehoľníkov a liackých veriacich v tom čase už napĺňali väzenia komunistického režimu v dôsledku krivých obvinení z nenávisti a porušovania verejného poriadku. Veronika navštevovala chorých vo svojej obci. Pomáhala im v rôznych záležitostiach a potešovala v ich utrpení.
Prameň, z ktorého čerpala do svojho života, nebol od ľudí. Sila, ktorou vo svojom živote vynikala, nemala pôvod ani v situácii krajnej chudoby či prenasledovania pre vieru. Veronika čerpala z eucharistie, ktorú nikdy nezanedbávala. Každý deň ráno o štvrtej vychádzala spolu s františkánkami, ktoré boli režimom poslané z kláštorov do ich rodných domov a s ďalšími priateľkami na cestu do farského kostola v obci Hălăuceșt, kde sa o šiestej hodine slávila svätá omša. Dievčatá každý deň dvakrát prekonávali 15 kilometrovú vzdialenosť s jediným cieľom, zjednocovať sa s Božským ženíchom. Domov sa vracala posilnená Ježišom. Okamžite sa ponárala do modlitieb a vychádzala k najchudobnejším vo svojej dedine. Každý deň začínala i končila s Kristom.
24. augusta roku 1958, v deň najťažšej skúšky, sa Veronika ako zvyčajne vracala domov po svätej omši. S ružencom v pravej ruke kráčala poľnou cestou modliac sa a v nádeji na skorý návrat domov. Tam sa však už nevrátila. Takmer v polovici cesty na ňu zaútočil istý mládenec z dediny popudený zmyselnosťou, ktorý sa pokúšal zbaviť ju čnosti čistoty. V strašnom súboji utŕžilo dievča 42 bodných rán dýkou. Veronika víťazne padla na vojnovom poli. Samotný vrah označil jej smrť za víťazstvo, keď zo zeme zdvihol kukuričné stonky a uložil ich na jej chrbte v tvare kríža. Umučenú Veroniku objavili obyvatelia dediny na druhý deň ráno. V širokom okolí sa ozývali hlasy: „Svätica umrela!“ A takto za zapísala navždy v mysliach i v srdciach ľudí: ako „svätá Veronika“.
Pochmúrne obdobie komunizmu nedovolilo, aby sa mohla sláva Veronikinej svätosti adekvátne šíriť, ale iný Boží sluha, veľký svedok viery, páter Anton Demeter, rehoľník, minorita z provincie sv. Jozefa, ženícha Panny Márie, ktorý po útoku prenasledovateľov plnil svoju pastiersku službu celých 47 rokov pripútaný na invalidný vozík, dokázal uchovať medzi ľuďmi, ktorí ju poznali, jej pamiatku. Roky zbieral svedectvá o mladej mučenici a predkladal ju veriacim ako vzor viery a čnostného života.
Od tých čias veľa ľudí, zvlášť mladých, prichádza k jej hrobu, ktorý sa dnes už nachádza vo farskom kostole v Nisiporeşti, kde onedlho prebehne slávnosť jej beatifikácie. So záľubou hľadím na túto mladú sväticu ako na rastlinku, ktorú vypestovali naši rehoľní spolubratia vo svetle spirituality nášho serafínskeho otca, sv. Františka. Vidím v nej ovocie ich bratského aj apoštolského úsilia v rumunskej zemi ale aj ako pilier pre obnovenú rehoľnú provinciu, ktorá má značný počet mladých bratov. Tí viac, ako kedykoľvek predtým, potrebujú silných orodovníkov a vzory svätosti, aby mohli realizovať svoje povolanie s veľkorysosťou a evanjeliovým zápalom.
Nechcel by som však ukončiť svoju reflexiu bez prejavu vďačnosti mnohým svedkom viery a františkánskeho povolania, ktorých dala táto provincia Cirkvi i našej reholi. Medzi nimi vyniká páter Iosif Petru Maria Pal, jeden zo spoluzakladateľov Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.), Boží sluha páter Martin Benedikt, znamenitý lekár a rehoľník svätého života, ako aj Boží sluha Anton Demeter, ktorý i napriek tomu, že väčšinu života prežil pripútaný k invalidnému vozíku, dokázal Božskou potechou a oporou posilňovať veriacich, ktorí k nemu putovali z celého Rumunska.
Chvála a sláva Bohu za všetkých týchto autentických svedkov evanjelia. Nech ich orodovanie a životný príklad vzbudzujú v našom minoritskom ráde ešte väčšiu túžbu po svätosti.
Br. Marco TASCA
Generálny minister