Anton Paduánsky, patrón stratených vecí, bol najrýchlejšie kanonizovaným svätcom v dejinách Cirkvi. Celý proces jeho povýšenia na oltár trval iba neuveriteľných jedenásť mesiacov. Hoci sa dožil len 36 rokov, jeho životopis je plný zázračných príhod svedčiacich o tom, že bol ozaj vyvolený k mimoriadnemu poslaniu. Životný príbeh a zázraky sv. Antona pozná mnoho ľudí. Takmer nikto však nepozná jeho teologické dielo, kvôli ktorému bol v roku 1946 pápežom Piusom XII. vyhlásený za učiteľa Cirkvi. „Evanjeliový učiteľ“ napísal na sklonku života dva obšírne exegetické spisy venované jeho rehoľným spolubratom pripravujúcim sa na kazateľský úrad.
Kázne sv. Antona?
Moderné kritické vydanie Antonovho dvojdiela má titul Sermones dominicales et festivi. Prvá časť sa týka nediel v liturgickom roku, druhá (nedokončená pre predčasné úmrtie) bola určená pre rôzne liturgické sviatky. Obe časti tvoria spoločne jeden celok. Dielo má charakter vedeckého i mystického spisu. Napriek tomu, že Anton nebol akademik vo vtedajšom zmysle slova, jeho spisy mali mimoriadny vplyv na vznik a charakter tzv. františkánskej teologickej školy, čiže základnej vedeckej orientácie františkánskych učencov, ktorá sa uplatnila a presadila ako rešpektovaný teologický a filozofický smer v prostredí stredovekých univerzít. Niektorí prekladatelia Antonovho diela nazývajú tieto spisy kázňami, ale úplne neprávom. Ide skôr o zbierku exegéz liturgických čítaní, ktorá má byť pre Antonových bratov praktickou pomôckou pri príprave kázní.
Svätec z Padovy sa pri tvorbe svojho diela, ktoré nazval „Opus evangeliorum“, inšpiruje dielami starovekých učencov, spismi cirkevných otcov a používa aj mnoho prameňov populárnych autorít z obdobia, v ktorom žil. Keďže absolvoval vynikajúcu augustiniánsku formáciu, základné línie jeho teologického myslenia sú jasne orientované v zmysle tradície, ktorú v jeho dobe reprezentovala teologická škola Opátstva sv. Viktora v Paríži. Z analýz citácií vyplýva, že medzi najobľúbenejších Antonových teológov patrili Augustín, Bernard z Clairvoix a Gregor Veľký. Nechýbajú hojné citácie najpoužívanejších príručiek vtedajších teológov: Sentencie Petra Lombardského či exegetické dielo známe pod názvom Glossa. Keď Anton cituje tieto autority, jeho jednoduchý hovorový štýl prerýva raz kvetnatá reč literárnych velikánov kresťanskej klasiky, inokedy zase nádherne uhladené myšlienky gréckych a rímskych básnikov a filozofov.
Prírodné vedy v službách teológie
Pri pohľade na pestrú paletu citovaných autorov je jasné, že Antonove texty majú kompilačný charakter. Menší brat, ktorého ku kazateľstvu prinútil sľub poslušnosti a k vyučovaniu teológie osobný list od sv. Františka, sa vo svojich textoch usilovne vyhýba priamej reči. Nemá záujem vyniknúť a prezentovať vlastné názory. Na čo máme teda zaostriť zrak, ak chceme počuť brata Antona? Ktoré texty máme vziať do rúk, ak chceme mať predstavu, akým spôsobom sa prihováral najslávnejší kazateľ všetkých čias tisícom poslucháčov na obrovských zelených priestranstvách? Je možné vyčleniť miesta, v ktorých Anton necháva voľný priechod svojmu mysleniu a my môžme v duchu načúvať priamo jeho slovám. Takýmito textami sú napríklad odstavce, v ktorých Anton rozvíja teologickú myšlienku pomocou obrazov z prírody. Niektoré z nich si v mesiaci jún priblížime.
Prvým z nich bude obraz ľudského srdca.
Miesto tvojho srdca
„Srdce je prameňom tepla a pôvodca krvi. Je aj pôvodcom pohybov utešených ako aj škodlivých vecí. Pohyb všetkých zmyslov ako takých má svoj pôvod i cieľ v srdci. Energia ducha ostáva v srdci až do posledného momentu života. Všetky údy tela sa vysilia skôr, ako srdce. Ono začína biť ako prvé zo všetkých orgánov a končí ako posledné. Je to preto, lebo srdce je orgánom vznešenejším ako všetky ostatné. Veď aj Pán hovorí: Vaše srdce sa bude radovať. Pretože ako z neho vychádza život, tak z neho vychádza aj radosť.“
Tieto slová z výkladu evanjelia 3. nedele po Veľkej noci začínajú dvoma citáciami Aristotelovských prírodovedeckých diel. Prvá je z diela De Partibus animalium, druhá z diela De iuventute et senectute. Anton nadväzuje na tvrdenie o dôležitosti srdca ako telesného orgánu konštatovaním jeho vznešenej úlohy ako prameňa duševnej radosti kresťana, ktorou sa zaoberá v nasledujúcich odstavcoch.
Ešte krajším príkladom Antonovej teologickej reflexie, ktorá začína citáciou klasického prírodovedeckého diela, je komentár k evanjeliu z 13. nedele po Turíciach. „Reč o láske k Bohu a o pozícii srdca v tele človeka“ navrhuje Anton vydeliť v rozsiahlom texte ako samostatnú kapitolu.
„Srdce je umiestnené v centre ľudskej hrude. Smeruje trocha doľava. Vybočuje trocha z deliacej línie, ktorá predeľuje dva prsníky. Nakláňa sa k ľavému prsníku a nachádza sa vo vrchnej časti hrude. Nie je veľké a nemá predĺženú formu, má skôr guľatý tvar. Jeho zakončenie je úzke a ostré“.
Tento opis fyziognómie srdca človeka je citáciou Aristotelovho spisu Historia animalium. Na základe tohto textu otvára Anton exegézu, v ktorej už úplne voľne rozvíja vlastné myšlienky:
„Ó, človeče, pozícia a forma tvojho srdca ťa učia, akým spôsobom máš milovať Pána, svojho Boha. Tvoje srdce je uložené v strede tvojej hrude medzi dvoma prsníkmi. Dva prsníky symbolizujú dve veci, na ktoré treba pamätať: vtelenie Pána a jeho umučenie. Z nich duša prijíma svoju potravu ako z dvoch prsníkov. Pravý prsník symbolizuje pamiatku vtelenia, ľavý umučenia. Medzi týmito dvoma prsníkmi má byť uložené tvoje srdce, lebo nech už myslíš na akúkoľvek vec, nech akúkoľvek dobrú vec konáš, všetko sa má vzťahovať na chudobu a pokoru vtelenia i horkosť umučenia Pána. O tomto hovorí nevesta v Piesni nad piesňami: Môj milý je vrecúškom myrhy, čo spočíva medzi mojimi prsníkmi“.
Antonovo srdce bolo nepochybne na správnom mieste. Meditácia Božej kenózy, čiže Božieho poníženia v diele Kristovho vtelenia a umučenia, sa i vďaka nemu stala jednou z podstatných tém františkánskej mystiky a „spirituality srdca“ - tak charakteristickej pre veľkú duchovnú rodinu menších bratov.
Na záver malá perlička: Legenda Rigaldina, jeden z najstarších životopisov svätca z Padovy, obsahuje pekný príbeh o Antonovi a o srdci lakomca:
Zázrak chýbajúceho srdca
V Toskánsku, veľkom regióne Itálie, sa konali pohrebné obrady za istého bohatého muža. Tak, ako to tam bývalo zvykom, konalo sa všetko s nebývalou okázalosťou. Na pohrebe bol prítomný aj sv. Anton. Ten zasiahnutý momentálnou inšpiráciou zhora vykríkol a vyhlásil, že mŕtvy nesmie byť pochovaný na posvätnom mieste, ale treba ho pochovať pri múre mestského opevnenia ako psa. Vraj preto, lebo jeho duša bola vrhnutá do pekla a mŕtvola ani nemá srdce, pretože Pán hovorí: Kde je tvoj poklad, tam je aj tvoje srdce. Na toto oznámenie zareagovali, prirodzene, všetci so znepokojením. Medzi ľuďmi nastala ostrá výmena názorov. Napokon privolali chirurgov, ktorí mŕtvole otvorili hrudník, ale srdce v ňom naozaj nenašli. Podľa predpovede Svätca ho objavili v trezore, kde mal nebohý uložené peniaze. Po tomto znamení mešťania nadšene chválili Boha i jeho vyslanca. A ten mŕtvy nebol uložený v mauzóleu, ktoré mal prichystané. Odvliekli ho ako osla pod násyp mestského opevnenia a tam ho zakopali.
V ďalších pokračovaniach tohto článku opäť nazrieme do spisov sv. Antona a pokúsime sa vyhľadať texty, v ktorých k nám tento obľúbený svätec opäť prehovorí „priamou rečou“.