Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.
Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“
Jn 15, 1-8
V časoch Starého zákona prirovnávali biblický autori Boží ľud Izrael k vinici. Proroci obviňovali Božiu vinicu, že svojmu Stvoriteľovi neprináša očakávané ovocie. Na túto tradíciu nadviazali synoptické evanjeliá, v ktorých sa nachádza podobenstvo o vinohradníkoch, čo nechcú načas odovzdávať úrodu. Zabijú sluhov aj pánovho syna, ktorý je dedičom. Príbeh je alegóriou o tom, ako Izrael odmietne Pána Ježiša a odsúdi ho na smrť. V evanjeliu podľa Jána sa na mnohé veci pozerá z iného uhla pohľadu, aj na vinič. Ježiš je, áno, synom vinohradníka. Ale neprišiel preto, aby zobral úrodu a vrátil sa k otcovi. Prišiel, aby sa stal viničom. Prišiel tú úrodu prinášať.
Stal sa kmeňom, čiže silno sa zviazal so zemou, na ktorej žijeme, zapustil do nej korene. Potom sa s nami spojil v krste a teraz sa dvíhame spolu k nebu... Je to naše spoločné dobrodružstvo. On je vinič, my ratolesti. Sme jednou rastlinkou, jedným živým telom. Aj ovocie máme spoločné. Ovocie viniča je starovekým symbolom lásky a radosti. Kristova radosť je tvojou radosťou. Jeho láska je tvojou láskou. A tak to má byť. Takto to Boh chce. V tomto duchu čítajme i slová o rezaní a ohni. Nie ako vyhrážku. Uvedomme si, že ak máme spoločné ovocie, spoločnú radosť, spoločnou bude i bolesť z rán, ktoré spôsobuje naša jalovosť a naša nevôľa ostať v ňom... Svojím oddelením sa od neho trpíme nielen my, ale aj on.
Dobre to pochopia matky – ženy, ktoré majú skúsenosť s koexistenciou dvoch osôb v jednom tele. Žena vie, že čo je dobré pre ňu, je dobré pre dieťa. Dieťatko je účastné na všetkom, čo jeho matka robí. Dostane zo všetkého, čo matka zje a vypije... Ak je dieťa ohrozené, srdce vraví matke, že za jeho záchranu sa oplatí aj položiť vlastný život. Pritom dieťa v jej vnútri absolútne netuší, kto je to matka a ako veľmi ju potrebuje. My ale vieme, kto je Kristus. Vieme, kým pre nás je, čo pre nás znamená žiť v ňom. Rozumieme, že ratolesť na kmeni potrebuje k životu slnko, vodu, vzduch... Ak sa však ulomí, to isté slnko, tá istá voda a ten istý vzduch, čo jej dovtedy pomáhali rásť, spôsobia ratolesti rýchlejší rozklad. „Bez Krista sme ako rybky na suchu“, pamätáte...?
Niekoľko týždňov po tom, ako sme prijali krst či vykonali veľkonočnú spoveď, nám Ježiš pripomína: „Ostaňte vo mne a ja vo vás.“ Ak ostaneme, úroda je istá...