K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“
Mk 7,1-8.14-15.21-23
Predpisy rituálneho umývania, ktoré spomína dnešné evanjelium, nie sú súčasťou Tóry. Mojžišov zákon obsahuje predpisy pre rituálne umývanie kňazov. Židia ich neskôr rozšírili na všetkých a na dôvažok ich aj dosť skomplikovali. Venovali im viac pozornosti, ako samotnému Božiemu slovu. Keď teda Boh v prvom čítaní hovorí: „K slovám, ktoré vám hovorím, nepridáte vôbec nič, ani z nich nič neuberiete“ (Dt 4,2), vie, prečo to vraví. Na počiatku dal totiž ľuďom iba jeden príkaz: že nemajú jesť ovocie zo stromu poznania. K Eve vtedy prišiel pokušiteľ s otázkou: „Naozaj povedal Boh: »Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!«?“ (Gn 3,1) Eva vo svojej odpovedi pridala k zákazu jedenia ovocia aj zákaz dotýkať sa ho. Cesta k hriechu tým bola otvorená.
Znie to zvláštne, ale prílišná rigídnosť a prísnosť v náboženských otázkach je nebezpečnou cestou k vážnemu hriechu. Ak sa nepodstatné veci stávajú dôležitejšie ako to, čo od nás chce Boh, začneme sa správať ako študent, ktorému sa pred skúškou nechce učiť. Takýto študent môže v sebe pocítiť náhlu, veľmi silnú a neodolateľnú túžbu upratať si izbu. Povysáva, poutiera prach, zaleje kvety, zachce sa mu dokonca ísť večer do kostola. Potom sa vráti domov hladný. Ide si niečo uvariť, dobre sa naje, unavený si ľahne a povie, že učiť sa môže i zajtra.
Boh nežiada od človeka veľa. Žiada málo, ale sú to veľmi zásadné veci, veľké životné rozhodnutia, ku ktorým sa zvyčajne ťažko odhodlávame.
Martin Luther sa v istej fáze svojho života začal ostro vyhradzovať voči katolíckym rehoľníkom. Vo svojich kázňach ich kritizoval napr. za to, že pri vstupe do kláštora dokážu ochotne a ľahko zmeniť denný režim, štýl obliekania, jedálny lístok i slovník, akým sa vyjadrujú. Hovoril však, že tieto veci dokáže urobiť človek aj vlastnými silami, bez Krista. A mal pravdu. Podstatná a najdôležitejšia zmena, aká sa má v našom živote udiať, sa skutočne nedá urobiť čisto ľudskými silami. Treba sa na ňu silno odhodlať a potom nechať samého Boha, aby náš život zmenil.
Vzácna je aj skúsenosť sv. Augustína. Viete, že v mladosti žil veľmi hriešne. Nemal žiadne morálne zábrany. Bezohľadne si budoval kariéru, holdoval alkoholu, hrám, sexuálnym orgiám... Po svojom obrátení sa ešte dlho trápil s hriechmi v oblasti čistoty. Vo Vyznaniach spomína, ako sa vtedy modlieval k Bohu: „Pane, urob ma, prosím, čistým“, zároveň k tej modlitbe dodával: „Ale nie hneď.“
Musíš dovoliť Bohu, aby vstúpil do tvojho života a premenil ťa na nového človeka. Hneď. Neodkladaj toto rozhodnutie, neskrývaj sa za svätuškárske gestá a nábožné zvyky. Nesmú byť cieľom tvojho starého života. Majú byť ovocím tvojho nového života v Kristovi.