Človek je psycho-fyzická jednota – nemôže byť redukovaný na výrobný nástroj ako tomu bolo v nacistických či komunistických táboroch, nesmie byť redukovaný na súčiastku v priemyselnej výrobe. Z tých istých dôvodov nie sú prípustné ani novodobé formy inštrumentalizácie ľudskej bytosti, ku ktorým patrí najímanie surogátnych matiek.
Medzi ženou a dieťaťom v jej lone sa vytvára dlhodobé úzke puto, ktorého prerušenie je traumatizujúce pre novorodenca i ženu, ktorá ho vynosila. Dieťa o traume ešte nevypovie, dospelá žena áno. Ide o to, kto jej dá hlas. V roku 2013 tak urobil dokumentárny film režisérky Valerie Gudenus s názvom Ma Na Sapna (Matkin sen), ktorý sa prostredníctvom filmových festivalov stal významným vkladom do kultúrno-spoločenského diškurzu. Autorka v ňom zachytila výpovede niekoľkých indických žien, ktoré boli surogátnymi matkami, čo znamená, že za finančný obnos vynosili cudzie dieťa.
Film neukazuje nič opticky srdcervúce, rozprávanie jednotlivých žien je pokojné, občas trochu rozochvené. Celkové ladenie filmu je zdržanlivé. Zvukový rámec – hmkané neverbálne sólo v intonácii lamentu divákovi nič nepodsúva, len akcentuje otázku, ktorú kladie film. Pohnutie, ktoré divák zakúša, je skôr intelektuálne než emocionálne.
Chudobné Indky, jedna za druhou rozprávajú o tom, na čo potrebujú peniaze. Ide o základné veci. Jedna chce vychovať vlastnú dcéru, druhá potrebuje rikšu, ktorou jej muž získa prácu.
Niektorá sa po pôrode usiluje zachovať si odstup od cudzieho dieťaťa, nenadviazať s ním očný kontakt. Iná je rada, že dieťa jej neodobrali skôr ako sa naň stihla pozrieť. Svoje konanie majú pod kontrolou, no ich vnútorné prežívanie situácie je iné. Zdalo by sa, že celý proces podstúpili dobrovoľne. No extrémna chudoba, o ktorej ženy rozprávajú, a ktorá presvitá z obrazových detailov, svedčí o niečom inom ako slobodné rozhodnutie. Niekedy rodičkám nie je venovaná patričná starostlivosť ani len tesne po pôrode. Žena zostáva zabudnutá na stole, akoby dôležité bolo len dieťa. V skutočnosti tu nie je dôležité ani dieťa. Presnejšie, nie je dôležité ako ľudská bytosť. Dôležité je len ako objednávka.
Filmový dokument Ma Na Sapna nedeklaruje nijaké náboženské východisko, solidarita režisérky sa opiera len o spontánne vcítenie do položenia inej ženy. Ženy vo filmovom zábere nepoznajú ľudsko-právnu terminológiu a nedeklarujú svoje práva. Pre svoju skúsenosť nachádzajú čisto intuitívne vyjadrenie a práve tým sú presvedčivé. Táto obojstranná nepredpojatosť (režisérky i respondentiek) sa násobí. Vďaka nej sa závažný problem nastolí antropologicky – porozumejú mu v Indii i v Európe.
Valerie Gudenus komentovala skúsenosť z natáčania filmu slovami, že by nechcela mať dieťa za cenu traumy druhej ženy.
Kombinácia nových biomedicínskych technológií s využitím sociálnej nerovnosti, známa ako surogátne materstvo, bola v minulom roku Radou Európy zakázaná. No ako svedčí pomer hlasov za a proti, zápas o ľudskú dôstojnosť žien a detí sa tým neskončil. Opätovne sa vynárajú návrhy o regulovanie, a teda legalizáciu surogátneho materstva.
Aby sme nehovorili len o Bruseli, jav surogátneho materstva je prítomný i v krajinách bývalého ZSSR – deti vynosené surogátnymi matkami majú napríklad viaceré hviezdy ruskojazyčného šoubiznisu. Dieťa, či surogátnu matku dnes netreba hľadať v Indii, špecializované kliniky sú už aj na Ukrajine. Pre spravodlivosť treba povedať, že pravoslávna hierarchia zaujíma k tomuto problému rovnako jednoznačný postoj ako katolícka – jej hlas v bioetických otázkach však dosiaľ nemá takú silu, aby sa premietol do politických rozhodnutí. A tak aj prítomnosť rovnakých negatívnych javov v Rusku i v Západnej Európe potvrdzuje, že v jadre krízy celej našej civilizácie stoja tie isté antropologické a bioetické otázky. Neunikneme pred nimi ani odchodom stamodtiaľ, ani príklonom k tomu tam.