Ježiš povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“
Lk 12,49-53
V knihe proroka Izaiáša (66,12-13) sa medzi znakmi mesiášskych čias spomína i pokoj a radosť. Boh Spasiteľ je tam prirovnávaný k matke, ktorá si túli k hrudi svoje dieťa. Zdá sa, že tento obraz je v silnom kontraste s Ježišovými slovami o tom, ako prišiel vrhnúť na svet oheň.
Za vlády cisára Augusta vstúpila Rímska ríša do obdobia pokoja, ktoré trvalo takmer dve storočia. Táto perióda sa nazývala Rímsky pokoj (Pax Romana). Neprebiehala žiadna vojna. Nepriatelia boli totiž zničení. To bol pokoj, ktorý si užívali Rimania, kým ostatní boli ponížení a bezmocní. Tento pokoj Ježiš neuznáva, pretože on chce priniesť pokoj celému svetu. Má to byť pokoj, ktorý nepramení v eliminácii druhého, ale v odpustení a zmierení.
Tento pokoj prichádza z neba ako oheň. Obrazom ohňa si Boh často poslúžil aj v Starom zákone. Ako prijímal obete patriarchov? Strávil ich ohňom. Ako sa zjavil Mojžišovi? V horiacom kre. Ako sprevádzal Izrael na púšti? V ohnivom stĺpe. Nezabúdajme tiež, že na oltári v Jeruzalemskom chráme bol znakom Božej prítomnosti večný oheň, ktorý tam zostúpil z neba pri posviacke chrámu – táto udalosť mala veľmi symbolický význam. V gréckej kultúre existoval totiž zvláštny svadobný rituál: keď sa ženích a nevesta odobrali do ich nového domu, matka nevesty niesla v slávnostnom sprievode horiacu pochodeň zapálenú od ohniska vo svojom dome. Ňou zapálila pahrebu v dome mladomanželov a tak rituálne priniesla teplo domova do novej domácnosti. Ak Ježiš naráža na takýto zvyk, vôbec sa nedivým, že sa vyjadruje ako nedočkavý bežec nesúci olympijskú pochodeň. „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ Nie sú to slová pomstiteľa, ale rodičovské slová dobrého Boha, ktorý chce zažať oheň v našom domove, kde budeme nažívať v pokoji a v láske.
Iste, že je mu pri tom úzko. Zapálenie takéhoto ohňa nazýva Ježiš svojím krstom. Slovo krst znamená v gréčtine „ponorenie“. Ježiš sa ho bojí, lebo tým ponorením je smrť na kríži. Tá je žriedlom odpustenia a pokoja. Je to pokoj, ktorý veľa stojí Pána Ježiša a veľa stojí aj nás. Ak ho chceme okusovať v našich rodinách, farnostiach či rehoľných spoločenstvách, musíme byť ochotní prinášať obety, odpúšťať a zapierať seba samých. To je jediná cesta k Božiemu pokoju, ktorý nám nik nevezme.