Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.
Mk 4, 26-34
Keď si Ježiš povolal dvanástich apoštolov, ľudia tušili, že tým naznačuje založenie nového Izraela. Ježiš toto ich tušenie podporoval, keď stále hovoril o kráľovstve, ktoré prichádza. Prišla však smrť na kríži a učeníci si mysleli, že projekt zlyhal. Potom ho však stretli vzkrieseného a tešili sa z novej nádeje. Nastal však aj deň vystúpenia do neba a oni mali stále pocit, že kráľovstvo nenastalo. Pýtali sa: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“
Božie kráľovstvo, nie je jedlo a nápoj. To znamená, že nespĺňa kritéria pozemských štátov, lebo Božie kráľovstvo, to je sám Ježiš... On je tou vetvičkou, o ktorej vraví Ezechiel, – odlomenou z neba a vsadenou do zeme, na vrchu Izraela, – vetvičkou, z ktorej sa v jeho proroctve stáva mohutný céder, kráľ medzi všetkými stromami. Toto je význam vety: „Slovo sa telom stalo“.
Kristus uskutočňuje svoje kráľovstvo tak, že nám do dlane vloží svoje slovo, evanjelium. Ono je ako semienko. Môžeme ho mať celé na dlani? Môžeme. Môže toto slovo vybudovať novú civilizáciu, kultúru, nový svet? Samozrejme, že áno..., ak ho s vierou prijmeme, vložíme do srdca a necháme ho rásť.
Pred týždňom sme počuli, že Ježišovi nestačí, aby sme boli jeho bratmi alebo sestrami. On chce, aby sme boli aj jeho matkami. Máme byť zemou, v ktorej sa uskutoční tajomstvo Božieho kráľovstva. Chceli by sme, aby to bolo hneď? Často vidíme ženy v požehnanom stave. Pod srdcom nesú dieťa. Ešte ho nevideli, ale vedia, že už sú matkami. Milujú svoje dieťa a chránia ho, vyhýbajú sa tomu, čo by im a ich dieťatku poškodilo. Pritom vedia, že nemajú vplyv na to, ako rýchlo bude rásť, ani na to, kedy presne sa narodí a kedy urobí prvé kroky... Tento proces má svoj poriadok, svoju čas, svoju vlastnú logiku, svoje vlastné zákony.
V deň krstu bolo Božie kráľovstvo vložené aj do nás. Navonok možno nič nevidieť. Ale je v nás, je už tu, je s nami. Môžeme povedať, že každý pokrstený človek je v požehnanom stave. Hovorili sme, že sme povolaní byť Ježišovými matkami. Každá normálna zdravá žena prispôsobuje svoj život životu, ktorý rastie pod jej srdcom. Vychádza mu v ústrety a trpezlivo čaká... Aj my vyjdime v ústrety životu, ktorý sa v nás počal. Ježiš sľubuje, že ak to nepatrné semienko necháme v sebe rásť, nebudeme sklamaní.