Ak nám nejaký predmet pripomína dobrého priateľa, alebo milovanú osobu, hoci by to bola aj bezcenná maličkosť, je pre veľmi nás vzácna. Nosíme ju pri sebe, alebo staviame na čestné miesto, aby nám priateľa stále pripomínala. Za najvzácnejšiu pamiatku na fyzickú prítomnosť Pána Ježiša ako človeka na tejto zemi považujeme kríž, na ktorom podstúpil z lásky k nám krutú a bolestnú smrť a na ktorom nám priniesol vykúpenie. Preto boli v minulosti úcte Svätého kríža zasvätené okrem Veľkého piatku ešte dva dni v roku: 3. máj a 14. september. Po poslednej liturgickej reforme bol májový sviatok spojený s tým septembrovým.
foto: M. Janoťáková
Zo znaku zahanbenia znak spásy
V časoch Pána Ježiša bol kríž považovaný za nástroj potupy a poprava na ňom patrila medzi najkrutejšie tresty vyhradené pre najväčších zločincov. Pán Ježiš, hoci nepoznal hriech, vzal na seba naše hriechy, nechal sa pribiť na kríž medzi zločincami a preukázal nám tým najväčšiu lásku akú mohol. Posvätil tak nástroj potupy a premenil ho na nástroj spasenia hodný úcty. Kríž sa stal pre kresťanov „znamením víťazstva“ nad smrťou a hriechom a prostriedkom zmierenia s Bohom a pre Ježišových učeníkov prostriedkom sebazaprenia a nasledovania Krista.
Už prví kresťania mali kríž vo veľkej úcte. Žehnali znakom kríža svoje domy, predmety, ktoré používali, zdobili krížom. V prvých storočiach boli krížom značené hroby a mohyly a v tvare kríža sa budovali aj kostoly. Cisár Konštantín Veľký v roku 313 vydal zákon („milánsky edikt“), ktorý zakazoval popravovať zločincov na kríži a vyhlásil kríž za predmet posvätnej úcty kresťanov. Jeho matka Helena už bola kresťankou a Konštantín, hoci bol ešte pohan, bol kresťanstvu naklonený. Keď totiž v roku 312 bojoval vo vojne proti početnému nepriateľovi, uvidel v noci na nebi kríž v ohnivom blesku s nápisom: „V tomto znaku zvíťazíš!“ Prijal kresťanstvo a so štandardou v podobe kríža s monogramom mena Kristus v boji zvíťazil. Odvtedy mal aj sám kríž vo veľkej úcte.
Legenda o nájdení Kristovho kríža
Kresťania od raných dôb kresťanstva túžili nájsť najposvätnejšiu relikviu – kríž, na ktorom Ježiš zomrel. Legenda hovorí, že sa to podarilo Konštantínovej matke sv. Helene. Podľa rozprávania Ježišových súčasníkov, bol Ježišov kríž spolu s krížmi dvoch zločincov zakopaný neďaleko miesta, kde Ježiša pochovali. Rimania tam neskôr postavili pohanský chrám zasvätený Venuši. Sv. Helena dala Venušin chrám zbúrať a s pomocou jeruzalemského biskupa Makária našla pri vykopávkach tri kríže, klince a nápis, ktorý označoval Ježišovu vinu. Ten bol však oddelený od kríža, preto nebolo jasné, na ktorom z troch krížov zomrel Pán Ježiš. Biskup Makárius mal vnuknutie, aby sa každým krížom dotkli ťažko chorej ženy. Keď sa jej dotkli tretím krížom, žena bola uzdravená. Tento kríž bol uznaný ako „pravá a najdrahocennejšia relikvia kresťanstva – Kristov kríž“.
Sv. Helena poslala tri klince a jednu časť sv. kríža synovi Konštantínovi do Carihradu, druhú časť poslala do Ríma pápežovi a tretiu dala vložiť do zlata a drahých kameňov a relikviu nechala uložiť v jeruzalemskom chráme. Na mieste Ježišovho hrobu dal potom cisár Konštantín postaviť krásny chrám, Baziliku Božieho hrobu. Jeho posvätenie sa každoročne slávilo ako sviatok a relikvia Svätého kríža bývala vtedy vystavená k verejnej úcte. Táto udalosť sa donedávna slávila ako sviatok Nájdenia Svätého kríža 3. mája.
Ako vznikol sviatok Povýšenie Svätého kríža
Perzský kráľ Chosroes II. v roku 614 dobyl Jeruzalem a drahocennú relikviu Svätého kríža ukoristil. Východorímsky cisár Heraklius po štrnástich rokoch napadol Peržanov, porazil ich a získal ju opäť pre kresťanov. V roku 630 ju osobne priniesol do Jeruzalema a vrátil jeruzalemskému patriarchovi Zachariášovi. Keď sa konalo jej slávnostné prenesenie, cisár ju chcel vyniesť na Golgotu do chrámu Božieho hrobu, aby ju uložil na pôvodné miesto. Oblečený v slávnostnom rúchu vykročil, ale nevládal sa údajne s krížom ani pohnúť. Patriarcha Zachariáš mu pripomenul, že keď Ježiš kráčal s krížom na Golgotu, išiel v roztrhanom biednom rúchu, bosý a pokorný. Heraklius vyzliekol honosné rúcho, obliekol sa do jednoduchých obyčajných šiat a bosý kajúcne ľahko vyniesol Svätý kríž na vrch, kde ho uložil v kaplnke Ukrižovania. Udalosť opätovného vydobytia Svätého kríža od Peržanov dodnes oslavujeme ako sviatok Povýšenia Svätého kríža 14. septembra.
Relikvia Ježišovho kríža z kláštora minoritov v Spišského Štvrtku.
Relikvie Svätého kríža
Postupne boli z jednotlivých častí kríža oddeľované kúsky, ktoré boli ako vzácne relikvie poslané do chrámov v rôznych krajinách. Nájdu sa i v slovenských kostoloch (napr. Kežmarok, Spišský Štvrtok, Brehov...). Rozposlaním týchto relikvií sa úcta k Ježišovmu krížu rozšírila po celom svete.
Svätý kríž je právom považovaný za najdrahocennejšiu relikviu. Bol zmáčaný krvou Božieho Syna, na ňom Ježiš vykonal svoju spásonosnú obetu, keď mu drevo kríža slúžilo ako prvý oltár. Kríž bol a je pre kresťanov podstatou nádeje, silou v pokušení a útechou v trápení. Pohľadom naň si pripomíname Ježišovu veľkú spasiteľnú lásku. Je preto povzbudením v pochybnostiach a ubezpečením o tom, že nikto nás nemôže milovať viac ako náš Pán. Preto s úctou a vďakou žehnajme krížom iných i seba.
Spracované podľa:
Radlinský, A.: Nábožné výlevy, Trnava, Spolok sv. Adalberta 1904. 1288 s.