Asi o osem dní (...) vzal si Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na horu pomodliť sa. Keď sa tak modlil, zmenil sa mu výraz tváre, rúcho mu zbelelo a zaskvelo sa. A hľa, dvaja mužovia sa s ním zhovárali; bol to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a zhovárali sa o jeho konci, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. No Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. Keď sa prebudili, uvideli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo stáli pri ňom.
Lk 9, 28-32
Chvíľa Ježišovho premenenia bola pre Petra, Jána a Jakuba mimoriadnou skúsenosťou. Zaznamenávajú ju traja evanjelisti (Mt 17,1-6; Mk 9,1-8; Lk 9,28-36), je teda dôležitou udalosťou v živote apoštolov. Pán sa im zjavuje v žiari svojho Božstva, aby ich posilnil a pripravil na ťažké udalosti, ktoré onedlho nasledovali – jeho utrpenie a smrť, ale aj víťazné zmŕtvýchvstanie. Okamih Ježišovho premenenia bol pre apoštolov taký krásny, že očarený Peter hovorí: „Učiteľ, dobre je nám tu. Postavme si tri stánky, tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden.“ Nevedel totiž, čo hovorí. (Lk 9,33) Túžil túto chvíľu uchovať. Zahalil ich oblak, v ktorom Boh potvrdil Ježišovo Božstvo: „Toto je môj vyvolený Syn, jeho počúvajte.“ (Lk, 9,35) Po týchto slovách ostali s Ježišom sami a Pán ich vracia z vrchu premenenia do bežného života. Krásna chvíľa skončila, ale Ježiš zostal s nimi. Cesta sa ešte neskončila, bolo treba ísť ďalej, do cieľa.
Prvotná Cirkev v tejto udalosti videla dôkaz Ježišovho Božstva. Sv. Peter sa na ňu neskôr odvoláva vo svojom druhom liste: „Nenasledovali sme vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby.“ (2Pt 1,16)
Sviatok Premenenia Pána, ktorý slávime 6. augusta, je jedným z dvanástich veľkých sviatkov v gréckokatolíckej a pravoslávnej Cirkvi a významným sviatkom v rímskokatolíckej Cirkvi. Slávil sa už od 5. storočia vo východosýrskej liturgii. Oficiálne ho uviedol do rímskeho kalendára pápež Kalixt III. v roku 1457 ako prejav vďaky za víťazstvo nad Turkami pri Belehrade.
Vrch Tábor, na ktorom sa podľa tradície odohrala udalosť premenenia, bol pre židovský národ posvätným miestom. Pútnici sem prichádzali už od 4. storočia. V 6. storočí tu boli tri baziliky, v rokoch 1921 – 1925 bola postavená Bazilika Premenenia Pána podľa vzoru sýrskych kostolov z 5. storočia. Dominantou jej interiéru je pozlátená mozaika, ktorá zobrazuje Pána v sláve jeho Božstva, naľavo Mojžiša, napravo Eliáša, nižšie sú traja apoštoli. Pod mozaikou je latinský nápis: „Et transfiguratus est ante eos“ – „A premenil sa pred nimi.“ V zadnej časti chrámu sú dve kaplnky – jedna zasvätená Mojžišovi, druhá Eliášovi. Pôvodne boli oddelené od krypty Premenenia. Za križiackych výprav boli začlenené do jedinej spoločnej štruktúry pôvodnej baziliky, nad ktorou bola vybudovaná nová, terajšia bazilika. V strede krypty Premenenia stojí oltár, po bokoch sú znázornené: Kristovo narodenie, Eucharistia, Kristova smrť (Baránok Boží) a jeho zmŕtvýchvstanie. Na vitráži za oltárom vidno dva nádherné pávy – symbol nesmrteľnosti. Z hory je pekný výhľad na pohorie Hermon (niektorí historici práve jeden z vrchov tohto pohoria považujú za miesto, kde sa Ježiš premenil), na mesto Nazaret a na celú Galileu. Pápež Pavol VI. navštívil vrch Tábor 5. januára 1964, aby na mieste ku ktorému mal blízky vzťah, v modlitbe zveril Pánovi prosby za Cirkev a svet. Tento pápež zomrel na sviatok Premenenia Pána 6. augusta 1978.
V udalosti premenenia Ježiš apoštolom odkryl svoju božskú krásu a dovolil im prežiť chvíľu očarenia a šťastia, aby posilnil ich vieru a pripravil ich na ťažké situácie, ale i na slávu a radosť, ktorú s ním môžu navždy prežívať, ak vytrvajú na jeho ceste. Boh robí zázraky i v našom živote. Možno by sme podobne ako apoštoli tie krásne chvíle chceli uchovať, aby nikdy neskončili. Cesta však pokračuje aj vo svojej zdanlivej všednosti a ťažkostiach. Ježiš s apoštolmi zostal i keď ho opäť videli ako obyčajného človeka a zostáva aj s nami. Opäť skrytý, ale rovnako skutočný. Preto mu za krásne a mimoriadne chvíle ďakujme a v zdanlivej všednosti a problémoch s ním vytrvajme.
Ježiš nezaručuje na vrchu Tábor trvalý pobyt. Môže nás so sebou vyviesť až tak vysoko, že nebudeme cítiť ťarchu každodenného života. Môže nám darovať chvíľky nesmierneho šťastia, oslňujúceho jasu. Ale potom nás môže vyzvať, aby sme s ním strávili nekonečné noci úzkosti, tmy, keď sa nás zmocňuje malomyseľnosť (...) To je i naša dráma. Z kontemplácie zostúpiť do každodenného života. So všedným zamestnaním, s obyčajnou rutinou, s obyčajným programom, s obyčajnou prácou bez vonkajšieho lesku. (Alessandro Pronzato)
Vo svete nikdy nie je nedostatok zázrakov, nedostatočná je len naša schopnosť ich vidieť!
Gilbert Keith Chesterton
Použitá literatúra:
Lombardi, L.: Svätá zem. Rím, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda 1986.
Internetové zdroje.