Je obyčajný všedný deň. V televíznom štúdiu britskej stanice BBC prebieha nakrúcanie programu "That's Life" (To je život). V publiku sedí nenápadný starší muž, ktorý prišiel na pozvanie redakcie, aby si pozrel program. Netuší, že bude jeho hlavným hrdinom. Moderátorka Esther Rantzenová odrazu upriami na neho pozornosť tým, že hovorí o odvážnej záchrane 669 detí pred istou smrťou počas Druhej svetovej vojny a povie meno záchrancu – pán Nicholas Winton. Predstaví ho všetkým a osloví ženu, sediacu vedľa neho: "Toto je Viera Diamantová a je jedným z vašich zachránených detí." Potom sa obráti na ľudí v publiku a spýta sa: "Je tu ešte niekto, komu pán Winton zachránil život?" V publiku sa zdvihne 150 ľudí a s veľkým dojatím a nadšením tlieskajú svojmu záchrancovi. Dojatie aj prekvapenie je vzájomné, pretože ani oni ani pán Winton až do tejto chvíle o sebe nevedeli, až teraz sa navzájom spoznávajú. Je to úžasná chvíľa, keď sa slzám neubráni nikto v televíznom štúdiu, ani my, ktorí sme tento program sledovali pri televíznych obrazovkách. Spoznávame s veľkou radosťou, že ľudskosť a odvaha dokážu víťaziť aj v časoch zdanlivej beznádeje a strašného teroru a to je pre nás veľkým povzbudením.
Sir Nicholas George Winton na návšteve Prahy v roku 2007. Zdroj: wikipedia
Nicholas Winton sa narodil v roku 1909 v Londýne v rodine nemeckého židovského obchodníka Wertheimera. Jeho rodičia sa do Veľkej Británie prisťahovali už v roku 1907 a zmenili si priezvisko na Winton. Rodičia na svoju židovskú vieru nekládli príliš veľký dôraz a nechali malého Nicholasa pokrstiť. Študoval na internátnej škole v Stowe a súčasne praxoval vo Vojenskej banke. Neskôr odišiel získať skúsenosti a rozšíriť si prax do Nemecka do rôznych bánk v Hamburgu, v Berlíne a nakoniec aj do Národnej banky v Paríži.
Bankár, pilot, záchranca...
Začiatkom 30-tych rokov sa vrátil do Anglicka, kde okrem práce v bankách získal kvalifikáciu pilota a v roku 1942 nastúpil do služby anglického kráľovského letectva (RAF). Už od nástupu fašizmu k moci si začal uvedomovať prichádzajúce zlo. V roku 1938 sa chystal odcestovať so svojím priateľom Martinom Blakeom na dovolenku do Álp. Zhoršujúca sa situácia však zmenila ich plány. Blake, ktorý bol jedným z pracovníkov Britského výboru pre utečencov z Československa (British Committee for Refugees from Czechoslovakia - BCRC), požiadal Wintona, aby odišiel do Prahy a pomohol pražskej kancelárii BCRC organizovať odchod ohrozených detí, väčšinou zo židovských rodín, prostredníctvom vlakových transportov z okupovaného Československa do Veľkej Británie, kde pre každé zachránené dieťa bolo treba nájsť spoľahlivú náhradnú rodinu.
Winton sa s veľkým zanietením pustil do tejto nebezpečnej a z hľadiska prostriedkov a možností, ktoré mal k dispozícii, takmer neuskutočniteľnej záchrannej akcie. Okrem hľadania náhradných rodín musel pre každé dieťa zložiť kauciu 50 libier, zabezpečiť britské vízum a povolenie k pobytu. Pre tento účel založil a riadil v Londýne detskú sekciu BCRC. S pomocou svojej matky a niekoľkých dobrovoľníkov vyhľadával adoptívnych rodičov, vybavoval adopcie na úradoch a získaval príspevky na kaucie, to všetko popri svojej každodennej práci.
S nezlomnou vôľou a trpezlivosťou prekonával ťažkosti a prekážky, ktorých bolo veľa. Keď sa ho pýtali, prečo tak riskuje, povedal iba: "Tie deti treba zachrániť." A pokračoval ďalej. V Prahe nový vedúci pražskej pobočky BCRC Trevor Chadwick zhromažďoval potrebné dokumenty od rodičov, ktorí sa snažili poslať svoje deti do Anglicka a vybavoval na nemeckých okupačných úradoch povolenie k vycestovaniu. Samozrejme, všetko sa dialo pod neustálym dozorom Gestapa.
Prvý detský transport bol z Prahy vypravený 14. marca 1939 s dvadsiatimi deťmi. Nasledovali ďalšie a ďalšie, každý s približne 100 až 200 deťmi. Posledný, ktorý sa úspešne dostal do Británie, odišiel 2. augusta 1939, kedy celkový počet zachránených detí dosiahol číslo 669. Žiaľ, úplne posledný vlak, vypravený 1. septembra 1939, bol zastavený a poslaný späť, pretože vypukla Druhá svetová vojna. Nicholas Winton považoval za svoje najsmutnejšie zážitky z toho obdobia dojmy z utečeneckých táborov a ešte horšia bola chvíľa, keď sa dozvedel, že posledný vlak s deťmi už nedorazí.
Kufor na povale
Po skončení vojny so skromnosťou jemu vlastnou, jednoducho odložil zvyšné dokumenty a zoznamy detí na povalu svojho domu a o svojom čine, ktorý nepovažoval za nič výnimočné, nikdy nehovoril. Až náhoda rozhodla, že sa o ňom svet dozvedel. Jeho žena Gretchen v roku 1988 úplnou náhodou objavila dokumenty a zoznamy detí a odovzdala ich historičke Elizabeth Maxwelovej a tá zorganizovala stretnutie pána Wintona s "jeho deťmi" v spomínanom programe BBC. O jeho príbehu bolo natočených viacero dokumentov, napr. režisérom Matejom Mináčom "Všetci moji blízki", a "Sila ľudskosti". Okrem iných ocenení mu bol udelený titul najvznešenejšieho rádu britského impéria "Sir". Napriek tomu až do konca svojho života zostal skromným človekom s pocitom, že urobil len to, čo vtedy bolo treba urobiť.
V týchto dňoch navštevujeme cintoríny, spomíname na svojich blízkych, modlime sa za nich, zapaľujeme sviečky s nádejou, že sú šťastní v Božej prítomnosti. Venujme spomienku i tomuto výnimočnému mužovi, ktorý podľa mnohých spĺňa kritéria toho, čo nazývame svätosť života.