Od čias pápeža Benedikta XI. slávia františkánske rády každoročne 17. septembra zvláštny sviatok, v ktorom si pripomínajú stigmatizáciu sv. Františka. Udalosť, ktorá sa odohrala na vrchu La Verna v septembri roku 1224 úzko súvisí s tajomstvom všetkého, čo františkáni označujú prívlastkom „serafínsky“.
Svedectvo sv. Bonaventúru
Sv. Bonaventúra vo Františkovom životopise známom ako Legenda minor hovorí: „Verný a pokorný Kristov služobník František dva roky pred tým, ako vrátil svoju dušu Stvoriteľovi, konal si na vysokej a odľahlej hore La Verne štyridsaťdňový pôst ku cti archanjela Michala. Hojnejšie ako inokedy napĺňala ho ešte ohnivejšia túžba po nebi, takže začal pociťovať dar nebeského vytrženia.
Keď sa takto v serafínskom zápale a túžbe pozdvihol k Bohu, ráno jedného dňa okolo sviatku Povýšenia svätého Kríža sa modlil na úbočí hory. Tu naraz zočil zostupovať z nebeských výšin akoby podobu anjela serafína, ktorý mal šesť ohnivo žiarivých krídel. Veľmi rýchlo priletel a zastal vo vzduchu blízko Božieho muža. Ukázalo sa, že má nielen krídla, lež aj podobu Ukrižovaného. Keď ho František zbadal, veľmi užasol a jeho duše sa zmocnila radosť zmiešaná s bolesťou. Totiž v Kristovom láskavom pohľade, ktorý sa mu tak dôverne zjavil, pociťoval akúsi nevysloviteľnú radosť a zasa obraz tak strašlivého ukrižovania zasiahol jeho dušu a naplnil mimoriadnou radosťou, že môže spolu s ním znášať bolesti.
Preto keď sa po dôvernom, ale neprezradenom rozhovore zjavenie rozplynulo, rozpálilo Františkovo srdce vnútorne serafínskym ohňom, navonok však význačne poznačilo jeho telo vernou podobou Ukrižovaného. Tak ako keby po predchádzajúcom roztápajúcom silnom ohni nasledovalo akési vtlačenie pečate. Pretože hneď nato na jeho rukách a nohách začali sa ukazovať jazvy po klincoch; na dlaniach a na horných častiach chodidiel objavili sa hlavice klincov a na opačných stranách hroty klincov. Tiež pravý bok bol poznačený červenou jazvou, akoby bol kopijou prebodnutý, a často krvácal.
František ako nový človek, poznačený novým a úžasným zázrakom, s ojedinelým vyznamenaním, akého sa v predošlých storočiach nedostalo nikomu, totiž že bol ozdobený svätými ranami, potom zostúpil z hory. Na sebe niesol obraz Ukrižovaného, ktorý nevykreslila ruka umelca do kamennej alebo drevenej dosky, lež prstom živého Boha bol vpísaný do údov živého človeka.“
Tajomstvo, ktoré ho sprevádzalo
Bonaventúra bol v úrade generálneho ministra až siedmy nástupca sv. Františka. Nepatril do najstaršej generácie jeho životopiscov a nebol prvým, kto opísal udalosti na La Verne. Uznávaný filozof a teológ pôsobiaci na univerzite v Paríži ale objavil zlatú niť, osnovu, vďaka ktorej jednotlivé body životopisu sv. Františka našli svoj ucelený zmysel a harmóniu. Touto osnovou bol znak Ježišovho kríža. V dvojitom hagiografickom diele (Legenda major a Legenda minor) zobrazuje Bonaventúra chudáčika z Assisi ako prorockú postavu s nádychom biblickej apokalyptiky. V úvode k jednému zo spomínaných spisov spája Františka s anjelom šiestej pečate z knihy Zjavenia apoštola Jána, s poslom, ktorý vlastní pečať živého Boha. Život i apoštolát sv. Františka je podľa neho orientovaný k vrcholu, ktorým je stretnutie a tajomné zjednotenie so serafínskym Kristom, ktorý označí jeho telo pečaťou svojich rán.
V portréte sv. Františka sa Bonaventúra pokúša zvýrazňovať aj črty Božieho posla známeho z knihy Ezechiela, ktorý zhromažďuje kajúcnikov, čo plačú a nariekajú, oholia si hlavu a odejú sa do vrecoviny. Tento posol píše znak Tau na ich čelá. Bonaventúrov František seba aj iných kajúcnikov obliekal do tuniky v tvare kríža Tau. Tento znak kreslil i na steny kláštorných ciel, na veraje dverí a podpisoval ním dokonca aj svoje listy.
Ježišov kríž zasiahol do života Františka ešte pred jeho obrátením. Počas vojenskej výpravy do Púlie mal mladý Bernardone tajomný sen, v ktorom mu Boh ukázal veľký sklad jeho zbraní. Na rozdiel od starších legiend z pera bl. Tomáša Celana či Legendy troch spoločníkov, ktoré vznikli skôr, v tej Bonaventúrovej sa pri rozprávaní o sne objavuje detail, ktorý súvisí so zvláštnym úmyslom autora: na zbraniach v sne je vtlačený znak kríža.
Následné obrátenie Františka Berardoneho je vo všetkých životopisoch zhodne spájané s ikonou kríža, z ktorej Ježiš prehovoril a pozval ho k obnove padajúceho domu, ktorým bola Cirkev. František si vytvoril v ďalších rokoch hlbokú nábožnosť k Ježišovmu krížu a k tejto nábožnosti viedol aj ostatných bratov a veriacich. Dodnes je známa modlitba, ktorú sa modlieval po príchode do kostola: „Klaniame sa ti Pane Ježišu Kriste tu i vo všetkých tvojich chrámoch po celom svete a dobrorečíme ti, lebo si svojím Svätým Krížom vykúpil svet.“ Bratom, ktorí nevedeli čítať, kázal František pridávať túto modlitbu k Otčenášom, ktorými si nahrádzali jednotlivé cirkevné hodinky.
Serafínsky rád
Ježišov kríž nie je len dôležitou súčasťou Františkovho príbehu. Je základom každého františkánskeho povolania. Prví spoločníci, Bernard a Peter, sa krátko po rozhodnutí nasledovať Františka ubrali s ním do Kostola sv. Mikuláša, kde sa chcel František uistiť, čo je v ich živote Božou vôľou. Podľa svojho zvyku sa pomodlil a následne otvoril evanjelium na troch náhodných miestach – v mene Najsvätejšej Trojice. Pri tejto skrutácii, skrze ktorú mal k rehoľníkom prehovoriť Kristus, zazneli slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje“ (Mt 16, 24). Po týchto slovách sa František obrátil na spoločníkov slovami: „Bratia, hľa, toto je život a regula naša i tých, ktorí sa k nám v budúcnosti pridajú.“
Na hore La Verna Kristus v podobe Serafína vtlačil do krehkého tela sv. Františka i do celého jeho života znaky svojho umučenia. Františkáni si tieto rany uctievajú ako Božiu pečať na liste, ktorým je ich zakladateľ. František ohúril svet milosťou úplnej identifikácie sa s ukrižovaným Ježišom – a to je vlastne ideál pre všetkých, čo vstupujú do tzv. „serafínskeho" rádu.