Dňa 7. novembra pápež František podpísal dekrét o heroickosti cností Božieho sluhu Lodovica Coccapaniho, člena františkánskeho svetského rádu. K titulu Boží sluha sa odteraz pridáva prívlastok „ctihodný“. Znamená to, že po mnohom úsilí bol zavŕšený proces vedúci k jeho beatifikácii, ku ktorej možno pristúpiť po tom, ako sa potvrdí aspoň jeden zázrak na jeho príhovor.
Narodenie a cesta k povolaniu
Lodovico Coccapani sa narodil 23. júna 1849 v Calcinaia (Pisa, Taliansko) v rodine remeselníka Sigismonda Coccapaniho a jeho manželky Fortunaty Guelfi. O deň neskôr prijal sviatosť krstu, pri ktorej dostal štyri mená: Lodovico, Francesco, Angiolo a Cesare. Sviatosť birmovania prijal 23. júna 1856 vo veku sedem rokov. Udelil mu ju kardinál Cosimo Corsi. V ešte veľmi mladom veku sa stal Lodovico sirotou. V roku 1864 začal v Pise navštevovať školu pre budúcich učiteľov. O tri roky získal diplom a stal sa učiteľom na vyššom stupni základných škôl. Jeden rok pôsobil potom ako pedagóg v Pise, neskôr dva roky vo Fuceccio (Florencia, Taliansko). Tam na záver svojho pôsobenia získal diplom, ktorý bol zvláštnym ocenením jeho pedagogických schopností. V roku 1869 sa rozhodol zanechať prácu učiteľa.
Život v službe druhým
O dva roky neskôr sa spolu so svojím bratom a sestrami presťahoval opäť do Pisy. Vyhral tam konkurz na prácu exaktora v obchodnej komore, ktorú vykonával v rokoch 1872 – 1883. V nasledujúcom období sa rozhodol zasvätiť všetok svoj čas charitatívnej činnosti. Životné potreby mu zabezpečoval jeho brat Lionello, ktorý bol kňazom. Využíval aj výnosy z rodinných majetkov. Dňa 7. decembra roku 1907, na vigíliu Sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie, prijal františkánsky terciársky habit. O rok neskôr, 8. decembra 1908, zložil v tomto spoločenstve sľuby.
Už od konca osemdesiatych rokov 19. storočia sa Boží sluha stále viac angažoval v dielach evanjelizácie a milosrdenstva. Stal sa členom mnohých civilných i cirkevných spoločností venujúcich sa pomoci druhým. Od roku 1894 bol členom Združenia sv. Vincenta z Paoly (Santa Maria del Carmine). O rok neskôr sa stal členom Združenia sv. Eufrázie. V roku 1907 sa stal vedúcim Združenia sv. Eufrázie a túto úlohu zastával až do svojej smrti. V roku 1914 sa dostal na čelo všetkých troch Združení sv. Vincenta z Paoly fungujúcich v Pise. Za zásluhy v týchto charitatívnych organizáciách bol v roku 1918 na príhovor kardinála Maffiho ocenený Rádom rytierov sv. Gragora Veľkého (civilnej triedy).
Boží sluha má veľa zásluh na poli sociálnej pomoci. Hneď po skončení Prvej svetovej vojny sa zaangažoval v civilnom spoločenskom živote. Vstúpil do spoločnosti zvanej „Buonomini“ zaoberajúcej sa morálnou posilou a materiálnou pomocou väzňom. Tu si jeho dobrú prácu všimla talianska vláda a v roku 1925 bol za ňu poctený bronzovou medailou a diplomom. Mnohé ocenenia, ktoré počas života dostal, objasňujú, prečo mal prezývku „Rytier milosrdenstva“. Tento muž mal aj vynikajúce vzťahy s ľuďmi v cirkevných kruhoch, kde bol váženou osobnosťou. Udržiaval vrúcny vzťah s kardinálom Pietrom Maffim, ktorému dokonca podaroval svoj dom v Calcinaia, aby tam mohla vzniknúť materská škola. Na diele resocializácie mládeže spolupracoval s blahoslaveným Giuseppem Toniolom (1845 – 1918). Priatelil sa aj s minoritom, biskupom Francescom Maria Bertim (1868 – 1944). Lodovico Coccapani umrel vo veku 82 rokov na zápal pľúc.
Spracoval: Fr. Damian-Gheorghe PĂTRAŞCU, generálny postulátor OFMConv.
Zdroj: www.ofmconv.net