V poslednom letnom mesiaci auguste slávime dva krásne sviatky, ktoré charakterizuje svetlo a nádej - Premenenie Pána - 6. augusta a Nanebovzatia Panny Márie - 15. augusta. Uvádzajú nás do tajomstiev oslávenej existencie mimo rozmerov života, ktorý žijeme tu na zemi. Boh nám v nich odkrýva závoj tajomstva tejto existencie a odhaľuje svoju slávu a život, aký pripravil tým, ktorí ho milujú.
Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Pána Ježiša tu na zemi. Sv. Matúš píše: "Po šiestich dňoch vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysokú horu, kde sa pred nimi premenil. Tvár mu zažiarila ako slnko a šaty sa mu zaskveli ako svetlo. A hľa, zjavili sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. Vtedy sa ozval Peter a povedal Ježišovi: "Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, postavím tu tri stánky, tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden. Ako tak hovoril, hľa, žiarivý oblak ich zaclonil a z oblaku sa ozval hlas: "Toto je môj milovaný Syn v ktorom mám zaľúbenie. Jeho počúvajte!" Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa naľakali. Vtedy Ježiš pristúpil k nim, dotkol sa ich a povedal: "Vstaňte, nebojte sa!" Keď však pozdvihli svoje oči, nikoho nevideli, iba samého Ježiša. (Mt 17, 1-8)
Podľa tradície sa udalosť premenenia odohrala na vrchu Tabor, v srdci Galilei medzi židovskými sviatkami Veľkej noci a Sviatkami stánkov. Zmienky o jeho slávení existujú už od 4. storočia, kedy sv. Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala postaviť chrám na hore Tabor na počesť Premenenia Pána. Pôvodne sa slávil vo februári, ale pretože je to radostný sviatok, čo nezodpovedalo duchu pôstu a pokánia, bol preložený na 6. augusta. Na Západ prenikol asi v 8. – 9. storočí. Spočiatku sa svätil iba na niektorých miestach. Na celú Cirkev ho rozšíril pápež Kalixt III. v roku 1457 na pamiatku víťazstva kresťanských vojsk nad Turkami pri Belehrade 22. júla 1456.
Sv. Silván hovorí: "Keď chce Pán potešiť smútiacu dušu, dáva jej radosť, slzy, dojatie, pokoj duše aj tela a niekedy zjavuje aj sám seba." Presne toto pravdepodobne prežívali Peter, Jakub a Ján, keď uvideli osláveného Pána, žiariaceho nádherným svetlom a táto extáza ich naplnila takým úžasom, radosťou a očarením, že túžili, aby sa chvíľa ktorú prežívali nikdy neskončila. Ježiš ich však vracia do reality a pripravuje na bolestné a kruté udalosti, ktoré neskôr nasledovali a nie je náhoda, že pred svojím ťažkým utrpením opäť berie so sebou Petra, Jakuba a Jána a prosí ich aby s ním bdeli v jeho bolestnej agónii pred ukrižovaním. Z chvíle premenenia môžu potom čerpať silu pre chvíle utrpenia a nádej že po zdanlivom konci príde víťazstvo vzkriesenia.
Každý z nás, podobne ako apoštoli, túži po radosti a šťastí, ale možno je v našom živote veľa smútku a bolesti. Možno sa nám zdá, že sme v ťažkých situáciách zostali osamelí a bezradní. Ak ale máme otvorené srdce, spoznáme, že Boh je s nami a neustále opakuje zázrak premenenia aj v našom živote. V každej svätej omši sa Boh skláňa k človeku, premieňa malý kúsok chleba na svoje Telo a dáva sa nám ako najkrajší dar. Apoštoli videli premeneného Pána svojimi očami, my ho spoznávame očami svojho srdca. A čerpáme z jeho prítomnosti silu a nádej.
Ježiš je svetlo sveta (Jn 8, 12). Pápež Pavol VI. (ktorý zomrel na sviatok Premenia Pána 6. 8. 1978), pred modlitbou Anjel Pána, ktorú už nemohol predniesť, napísal: 'Premenenie Pána vrhá oslňujúce svetlo na náš všedný život a obracia našu myseľ k údelu nesmrteľnosti, ktorý táto skutočnosť naznačuje.'
Nech nás tento sviatok naplní radosťou a nádejou.