Omša na vigíliu
Keď sa Ježiš zjavil svojim učeníkom a jedol s nimi, opýtal sa Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky!“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“
Jn 21, 15-19
Sv. Klára v jednom zo svojich listov pripomína inej svätici, Anežke Českej, že v jej vnútri prebýva Boh. Krásu tohto Boha obdivuje slnko i mesiac, lebo je to Boh, ktorého veľkosť nemá konca, hovorí Klára. Duša veriaceho človeka, najdôstojnejšieho z tvorov, je preto podľa Kláry väčšia ako nebo, lebo nebesá so všetkými ostatnými tvormi nemôžu obsiahnuť Stvoriteľa, ale jedna veriaca duša sa môže stať jeho príbytkom a trónom a to jedine pre lásku, ktorá bezbožným chýba. Klára vzápätí cituje slová Pána Ježiša: „Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať, prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“. Teda podmienkou toho, aby sme sa stali Božím príbytkom, nie je naša šikovnosť ani naša dokonalosť. Kristus kladie len jednu jedinú podmienku, ktorou je láska.
Slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla má v liturgii dva formuláre. V predvečer sviatku čítame v evanjeliu: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Zajtra však budeme počúvať iný úryvok a zaznejú slová: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov...“ Pozorný poslucháč si položí otázku: Kto je vlastne Petrov otec? Jonáš či Ján? V reči semitov nie je otcovstvo výhradne biologickou záležitosťou. Svedčí o tom aj evanjeliová udalosť, pri ktorej sa židia chválili, že sú deťmi Abraháma a chceli pritom zabiť Pána Ježiša. Vtedy im povedal: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove!“ V logike kultúry, v akej žil Ježiš, si v prvom rade synom toho, čie skutky konáš.
Možno viete, že hebrejské slovo jonáš znamená „holubica“. Takže keď zajtra v evanjeliu Peter vyznáva, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“, Ježiš ho prehlási za syna holubice – lebo viera, ktorú vyznal, tá je v ňom dielom a skutkom Ducha Svätého. Dnes je však Peter syn Jánov. Kto je tým „otcom“, ktorého skutky koná? Ján Krstiteľ? Možno. Bol to totiž muž, ktorý pozýval ľudí k dokonalosti a dokonalosť si predstavoval ako život zariadený podľa príkazov Mojžišovho Zákona. Peter bol ozaj nábožný žid. Usiloval si žiť podľa Zákona. Zo Skutkov apoštolov vieme, že ešte ako prvý pápež zachovával židovské tradície, bol pravým a úprimným „synom Jána“.
V dňoch, ktoré nasledovali po tom, ako zradil svojho Pána a Boha, prehodnocuje však syn Jána otázku dokonalosti. Do jeho vnútra preniká Ježišov hlas: „Miluješ ma?". Peter už začína chápať, že ideál dokonalosti, o ktorú sa usiluje, spočíva v čomsi úplne inom, ako v dodržiavaní predpisov a v morálnej bezúhonnosti. Spočíva v láske: „Šimon, syn Jánov... Ty, ktorý sa tak usiluješ o dokonalosť a stále narážaš na svoju slabosť a zbabelosť! Premýšľaj len, či ma máš rád. Ja nečakám, že budeš bezchybný. Čakám na tvoju lásku. Tá stačí, aby som ti zveril svoju Cirkev, aby som ti dal kľúče od celého neba. Tá stačí, aby som si u teba urobil príbytok. Tá stačí, aby sa tvoje srdce stalo väčšie než nebo, ktoré ma nemôže nijako obsiahnuť.
Všetko Božie, čo je v nás a čo je medzi nami, je ponajprv dielom lásky. Dielom lásky je Cirkev, dielom lásky je Božia prítomnosť medzi nami, aj Božia prítomnosť v našich srdciach, v našich dušiach a v našich životoch. Najprv budeme milovať, až potom budeme dokonalí. Nikdy nie naopak.
Omša v deň slávnosti
Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
Mt 16, 13-19
Apoštoli dostali otázku, za koho považujú Ježiša. Po chvíli ticha zaznelo Petrovo vyznanie: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!“ Odpoveďou na Petrovo vyznanie viery, je Ježišovo vyznanie viery: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Vždy, keď vyznáš, kým Ježiš je, jeho odpoveďou bude, že ti prezradí, kým si ty. Možno myslíš, že to nepotrebuješ, že vieš, kým si...
Pozri sa však na Petra. Hneď po hrdinskom vyznaní zlyháva. Ešte v ten istý večer sa pokúša odradiť Ježiša od veľkonočného utrpenia. Peter zlyhá znova vtedy, keď Ježiša zatknú, odsúdia a popravia. Zrádza a zlyháva stále, aj po vzkriesení, keď už stojí na čele mladej Cirkvi. Prvý pápež musí neraz skloniť hlavu a hanbiť sa – je hriešnym človekom. Rovnako ako zbabelý Peter či farizej Pavol, tak aj každý z nás by mohol krčiť plecami a povedať: „Ja som už raz taký. Nie som žiaden svätec.“ Dnešný sviatok nám pripomína, že veľké Božie plány a Božie diela nestoja na našej viere v neho, ale na jeho viere v nás.