Svätý Anton Paduánsky čítaval v prírode ako v otvorenej knihe. Živý a neživý svet, ktorý ho obklopoval, bol preňho ozajstnou Bibliou, v ktorej má každé slovo nielen zjavný, ale aj skrytý, duchovný význam. Mnohé rastliny, zvieratá i minerály sú v teológii svätého Antona obrazmi náboženských právd, symbolmi cností a nerestí. Anton sa preto nebojí porovnať Božiu Matku so slonom. Duchovný význam má aj strach slonov pred myšami a odveké nepriateľstvo medzi slonmi a drakmi. To všetko udivuje čitateľov Antonovho diela Opus Evangeliorum, ktoré napísal ako pomôcku pre menších bratov poverených kázať Božie slovo „na úžitok a poučenie ľudu“.
Prečo sa Božia matka podobá slonovi?
Antonovou exegetickou metódou je biblická konkordancia. Pri nej sa porovnávajú, spájajú a vzájomne vysvetľujú rôzne biblické texty, medzi ktorými existuje vnútorná obsahová súvislosť. Z príležitosti sviatku Zvestovania Pána rozjíma Svätý učiteľ nad textom prvej kapitoly Lukášovho evanjelia: Hľa, počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš (Lk 1,31). Anton vraví, že toto je moment, v ktorom sa v Máriinom lone počne „večné svetlo“:
Hľa, toto je tá žiarivosť slnka. A ako by mohla počať tú „žiaru večného svetla a odraz bez poškvrny“, ak by ona sama nežiarila?
Mária žiari – Anton hľadá biblickú konkordanciu k tejto žiarivej belobe a nachádza ju v biblickej knihe Pieseň nad piesňami. V tomto biblickom speve lásky je totiž krása ľudského tela spojená s belosťou pokožky. Kardinál Gianfranco Ravasi vo svojom výklade Veľpiesne uvádza, že pre orientálneho človeka z prostredia Stredomoria, kde majú ľudia zvyčajne tmavšie sfarbenú pokožku, je biela pleť skôr znamením exotickej, vzácnej krásy. V piatej kapitole tohto spisu ospevuje zaľúbená žena krásu svojho muža tvrdením, že je „biely a červený“ (porov. Pies 5,10). Anton vzťahuje tento ideál na Máriu. Beloba, ktorou je, podľa Antona, ozdobená najcnostnejšia Panna, sa v Piesni nad piesňami prirovnáva k slonovine. Preto môže do rozprávania sv. Antona vstúpiť na scénu zviera, ktoré nás dnes zaujíma – slon:
O žiare Matky hovorí Syn v Piesni nad piesňami: Tvoja hruď je celá zo slonoviny, je povykladaná zafírmi (porov. Pies 5,14). Slonovina, čiže slonia kosť, je žiarivo biela a chladná. To odkazuje na dvojitú čistotu: čistotu duše v žiarivej belosti a čistotu tela v chladnosti. Obe ozdobujú svadobné lôžko slávnej Panny.
Nasledujúce informácie o slonoch čerpal Anton Paduánsky z Aristotelovho prírodovedeckého spisu De animalibus historia, známeho v stredoveku aj pod názvom Historia animalium. Anton cituje z Aristotelovho diela len niekoľko slov:
V dejinách zvierat čítame, že slon je najlepším domácim zvieraťom a že je najposlušnejším zo všetkých lesných zvierat. Celkom ľahko sa dá skrotiť a s ľahkosťou sa aj učí. Preto vedia slona vycvičiť, aby sa poklonil kráľovi. Slon preukazuje vysokú citlivosť.
Už Aristotes vedel, že cvičené slony boli predovšetkým súčasťou orientálnych armád. Ich využívaním v boji sa vyznačovali Peržania. V historických príručkách sa dočítame, že po ich porážke venovali perzskí veľmoži (tzv. satrapovia) niekoľko slonov Alexandrovi Veľkému. Tento dar bol znakom podriadenia sa panovníkovi, ktorý nad nimi zvíťazil. Z dejín poznal sv. Anton príbeh o Púnskej vojne, v ktorej vojvoda Hanibal z Kartága dohnal svoju armádu so slonmi cez Alpy až k bránam Ríma. Ak sa v stredovekej Európe niektorému panovníkovi pošťastilo obdržať ako dar slona, považovalo sa to za zvláštny prejav úcty. Slony sa však už nepoužívali ako súčasť armád. Darovanie slona panovníkovi bolo jednoducho veľkorysým gestom prejavenia úcty.
Pre Antonov výklad evanjelia je najcennejšiu informáciou Aristotelovo tvrdenie, že: „slona vedia vycvičiť, aby sa poklonil kráľovi“. Cenná je tiež informácia, že „slon preukazuje veľkú citlivosť“. V exegetickom texte totiž nasleduje citácia ďalšieho starovekého prírodopiseckého diela, tentokrát z pera rímskeho filozofa Plínia Staršieho (1. stor. po Kristovi). Ten vo svojej knihe Naturalis historia tvrdí, že hoci sú slony mocné a neohrozené, existuje niečo, čoho sa predsa len boja a pred čím utekajú: je to zápach myší. „Podľa niektorých je tento zápach dôsledkom zemskej vlhkosti“, hovorí Anton a pod pojmom „niektorých“ myslí zrejme Izidora Sevilského a jeho slávne dielo zaoberajúce sa etymológiou, ktoré Anton používa so značnou obľubou. Izidor poukazuje na to, že: „myš (lat. mus), to je zem. Lebo aj zem sa nazýva latinsky humus“.
Po expozícii faktov, ktoré Anton zhromaždil z diel starovekých prírodovedcov, nasleduje jeho vlastná reflexia, pri ktorej sa vracia k textu Písma a k Božej Matke:
Z tohto pohľadu môže byť slon dokonca obrazom blahoslavenej Panny, lebo ona bola najpokornejšou a najposlušnejšou zo všetkých stvorení a klaňala sa kráľovi, ktorého priviedla na svetlo sveta.
V mysli sv. Antona je myš, drobné a sotva viditeľné zvieratko symbolom morálnej prízemnosti. Zjavne bude symbolickým opakom veľkej, vznešenej a čistej Božej Matky, o ktorej už vieme, že vo svete zvierat ju reprezentuje slon. Tok myšlienok sa teda rozprávaním o slonoch a myšiach posúva do roviny morálneho života:
Myš je symbolom chlipnosti, ktorá sa rodí z vlhkosti zeme, čiže zo žiadostivosti hrdla. V Márii nielenže niet žiadnej chlipnosti, ona dokonca uniká aj jej najmenšiemu náznaku. Veď sa preľakla, keď sa jej zjavil anjel. Podľa jej príkladu všetci tí, čo chcú v Kristovi žiť čisto, nielenže musia utekať pred myšou – žiadostivosťou, ale musia predchádzať hoci aj najvzdialenejšiemu nečistému pohľadu. Nemôžme sa čudovať, že pred nečistotou je nutné utekať. Veď aj slon, ktorý sa svojou stavbou tela podobá na horu, uteká pred myšou.
O slonoch a drakoch
Videli sme, ako sa stal slon pre sv. Antona obrazom prečistej Panny Márie. Vo všeobecnosti je však toto zviera v jeho exegetickom diele vnímané aj ako symbol mravnej čistoty. Treba podotknúť, že mnohí stredovekí teológovia považovali za mravnú čistotu výlučne správanie spojené s úplnou sexuálnou abstinenciou. Pri exegéze liturgických čítaní z 5. nedele po Túriciach, sa vďaka konkordancii dostáva Anton opäť k rozprávaniu o slonoch. Tentokrát vyzdvihuje príkladnosť ich sexuálnej morálky:
Šalamúnov trón môže byť chápaný ako predobraz cirkvi, lebo v nej náš kráľ pokoja ohlasuje svoje kráľovské rozhodnutia. Iste si spomenieme, že trón Šalamúna bol vyhotovený zo slonoviny, pretože slon, z ktorého slonovina pochádza, vyniká (...) svojou citlivosťou: So svojou ženou sa spája s miernosťou a nikdy sa nespája s inými. Takéto správanie možno aplikovať na abstinujúcich, ktorí v čistote zachovávajú Kristove prikázania.
Vidíme ako sa reč pomocou konkordancie krátko po vovedení do biblickej témy posunula od Šalamúnovho trónu zo slonoviny k pojednaniu o slonoch a morálnom posolstve ich partnerského života. Antona privádza k slonom Izidorova etymológia, s ktorou sme sa už stretli vyššie. Cituje z nej: „Slovo slonovina (lat. ebur), pochádza z indického slova slon (lat. barrus). Anton následne odletí od Biblie a od Šalamúnovho trónu k pútavému rozprávaniu o odvekej vojne medzi slonmi a drakmi, ktoré cituje z antického diela Polyhistor (Solino, pol. 3. stor. pred Kristom):
Stojí za povšimnutie, že medzi slonmi a drakmi existuje večná vojna, v ktorej sa kladú takéto prekvapujúce pasce: draci, tie veľké hady, sa schovávajú v blízkosti chodníkov, po ktorých zvyčajne chodia slony. Nechajú najskôr prejsť prvé a zaútočia na posledné, aby im tie prvé nemohli prísť na pomoc. Najskôr sa im ovinú okolo nôh, a keď im zviažu hnáty, slony už nedokážu chodiť. Vtedy sa slony opierajú o stromy alebo skaly a snažia sa zabiť drakov tlakom svojej nesmiernej váhy.
Hlavný dôvod tejto vojny medzi nimi spočíva v tom, že slony majú úplne studenú krv, preto sa draci na ne vrhajú s najväčšou lačnosťou vtedy, keď je sparno. Z tohto dôvodu sa na ne vrhajú iba vtedy, keď sú slony obťažené vodou, ktorej sa napili do sýtosti: ich žily sú vtedy veľmi napuchnuté. Keď ich potom zvalia na zem, môžu sať dosýta. A primkýnajú sa predovšetkým na oči, ktoré sú najzraniteľnejšie alebo na vnútornú stranu uší.
Povesť o vojne medzi slonmi a drakmi je klasickou témou viacerých starovekých prírodovedeckých spisov. Niet pochýb, že draci boli v antickej literatúre vďačnou témou viac či menej vedecky serióznych diskusií. V rôznych obmenách v závislosti od miestnych tradícií sú totiž súčasťou tak orientálnej ako i západnej mytológie. V kresťanskom stredoveku sa nimi zaoberalo veľké množstvo odbornej literatúry. Európska predstava o drakoch bola silno podmienená biblickými spismi. Aj keď neexistovali dôveryhodné správy o ich pozorovaní, spravidla sa nepochybovalo o ich existencii, pretože boli spomínané aj vo Svätom písme. Drakmi sa zaoberali i takí teológovia, ako sv. Augustín. V kresťanskej ikonografii bývali symbolom démonického zla. Napríklad v legende o sv. Jurajovi symbolizuje drak brilantným spôsobom zlobu cisára, ktorý prenasleduje kresťanov. V tomto duchu nadväzuje aj sv. Anton na slová o boji medzi slonmi a drakmi takýmto spôsobom:
Slony sú obrazom spravodlivých a draci démonov, medzi ktorými bude večná vojna. Démoni snujú pasce nohám spravodlivých, ich zmyslom. Spravodliví vlastne týmito zmyslami zabíjajú drakov. Takto bývajú (draci) zabití presne tam, kde chceli vstreknúť jed. Táto ohnivá vášeň démonov sa usiluje zničiť čistotu svätých; démoni ich obklopujú zvlášť vtedy, keď vidia, že sa oddali žiadostivosti brucha, ktorá dokáže zapáliť aj prísne stráženú oblasť čistoty. A útočia predovšetkým na oči, lebo vedia, že oči sú prvými šípmi žiadostivosti.
Alebo: útočia predovšetkým na oči, čiže na myseľ a intelekt, lebo oni sú očami duše. Chcú im ich vylúpnuť a pokúšajú sa zavrieť im uši, aby nemohli počuť Božie slovo. Právom je teda povedané: Zhotovil veľký trón zo slonoviny: zo slonoviny vo vzťahu k čistote, veľký vo vzťahu k vznešenosti kontemplácie.
Mravná čistota a vznešená kontemplácia sú teda cestou, ktorou sa podľa sv. Antona Paduánskeho stane kresťan „slonom“, čiže veľkým a múdrym stvorením klaňajúcim sa svojmu kráľovi.