V novembri Cirkev upriamuje našu pozornosť na „posledné veci“ človeka. Končí sa liturgické obdobie cirkevného roka a celý mesiac je preniknutý atmosférou spomienok na našich blízkych, ktorí už s nami fyzicky nie sú. Nie je to však atmosféra smútku, ale nádeje. Hneď v úvode mesiaca nám liturgické texty vykresľujú radostný obraz spoločenstva svätých, ktorý už dosiahli svoj cieľ – večný život s Bohom. A pripomínajú nám, že k tomu smerujeme všetci a naši nebeskí patróni nám pri tom pomáhajú. 2. novembra si s láskou spomíname na všetkých, ktorí na uvedenie do nebeského spoločenstva ešte čakajú a preto potrebujú naše modlitby. Tak sa nám predstavuje Cirkev oslávená, trpiaca a putujúca.
Dni radosti, nie strachu
So Slávnosťou Všetkých svätých (1. novembra) sa už po stáročia spája nádej na vzkriesenie, preto je to deň radosti, nie strachu. Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých majú pôvod v 4. storočí. Sv. Efrém Sýrsky (306 – 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 – 407) už poznali sviatok všetkých svätých mučeníkov. Vtedy sa tento sviatok slávil 13. mája, prípadne na prvú nedeľu po Turícach. I v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa nazýva Nedeľa svätých.
V Ríme sa sviatok Všetkých svätých prvýkrát slávil 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Do tohto chrámu bolo prevezené množstvo relikvií sv. mučeníkov. Pápež Gregor III. (731 – 741) presunul jeho slávenie z 13. mája na 1. novembra, kedy v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých. Dňa 1. novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nie iba mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí najskôr v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827 – 844) ho rozšíril na celú Cirkev. V tento deň si pripomíname aj svätých, ktorí nie sú uvedení v cirkevnom kalendári, alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.
„A hľa, videl som sväté mesto Jeruzalem, nové, zostupovať z neba od Boha. Bolo vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. (...) V tom (meste) bude trón Boží a Baránkov a jeho služobníci mu budú posluhovať. Budú vidieť jeho tvár a na čelách budú mať jeho meno. Nebude už viac noci a už nebudú potrebovať svetlo lampy, ani svetla slnka, lebo Pán Boh im bude svietiť. Kraľovať budú na veky vekov.“
Zjav 21, 2; 22, 3-5
Verní zosnulí
Spomienku na všetkých verných zosnulých (2. novembra) zaviedol sv. opát Odilo z benediktínskeho kláštora v Cluny v r. 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka v priebehu 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
Už prví kresťania označovali hroby svojich blízkych znakom kríža, ktorý bol pre nich symbolom Kristovho utrpenia, ale i znakom víťazstva, zmŕtvychvstania a vykúpenia ľudstva. Kresťanský spisovateľ Tertulián koncom druhého storočia píše, že kresťania slávili výročnú spomienku na zomrelých. Zhromažďovali sa vo výročný deň smrti mučeníka okolo jeho hrobu ku spoločnej oslave v presvedčení, že mučeník bol hneď po svojej smrti prijatý do Božej slávy a prosili ho o príhovor u Boha. V katakombách Sv. Šebastiána sa napr. našiel nápis: „Sancte Petre et Paule petite pro Victore“ („Sv. Peter a Pavol orodujte za Viktora“).
Dušičkové odpustky
Veriaci v tejto nádeji dodnes pokračujú. Veríme, že nielen svätí, žijúci v už oslávenej Cirkvi, pomáhajú svojím príhovorom nám, putujúcej Cirkvi, ale aj my môžeme svojimi prosbami, modlitbami a obetami pomáhať zomrelým, ktorí sa ešte potrebujú očistiť, aby dosiahli spoločenstvo s Bohom. Preto sa celá Cirkev v týchto dňoch modlí za duše v očistci a vyprosuje im plnomocné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Podmienkou, aby sme im túto milosť mohli vyprosiť je: vzbudiť si úmysel získať odpustky, pristúpiť k sviatosti zmierenia, prijať Telo Kristovo, vylúčiť akúkoľvek pripútanosť ku hriechu (aj všednému), pomodliť sa na úmysel sv. Otca (napríklad Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu, Verím v Boha), od 1. do 8. novembra nábožne navštíviť kostol, kaplnku alebo cintorín, prípadne kryptu v kostole a pomodliť sa za zomrelých.
Venujme svojím blízkym zosnulým tichú spomienku a modlitbu ako poďakovanie za lásku, ktorú nám dávali, kým s nami boli. Venujme ju i tým, ktorých sme nepoznali, ale možno práve našu modlitbu potrebujú.
Spracované podľa:
Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii, Trnava, Spolok sv. Vojtecha 2005. 302 s.
Internetové zdroje