Obrana dobrého mena, svojho či našich blízkych, je témou, s ktorou sa stretáme čoraz častejšie. Tak ako meno, ktoré sme dostali pri krste je podstatnou súčasťou nášho „ja“ a do značnej miery formuje našu identitu, spoločenské „dobré meno“ neodmysliteľne patrí k celkovému pozitívnemu obrazu človeka v očiach iných.
O čo väčšmi patrí dobré meno nášho Boha a jeho svätých k základom úcty k Stvoriteľovi, ktorá je našou základnou povinnosťou! Istotne nie je náhodné, že na tabuliach Desatora, ktoré Boh odovzdal Mojžišovi ako návod pre šťastný život v súlade s Božou vôľou, sa povinnosť chrániť Božie meno pred jeho znesvätením či zneužitím nachádza hneď na druhom mieste. Prenesene sa zákaz zneužívania Božieho mena a jeho znesväcovania týka taktiež tých, ktorých svätosťou učinil sebe podobnými. Žiaľ, realitou dneška je, že meno Boha či meno Božej Matky počujeme viac v nadávkach či v ľahkovážnych vetných vsuvkách, než v úctivej modlitbe. Ak sme teda povinní chrániť vlastné dobré meno a dobré meno našich blížnych, o čo väčšmi je to naša povinnosť vo vzťahu k Božiemu menu či k menu svätých. Maximilián Kolbe si túto povinnosť uvedomoval veľmi intenzívne a dá sa povedať, že bola výrazným impulzom pre celé jeho dielo.
Zodpovedný za úctivé používanie Božieho mena a neľahostajný na urážanie mena Božej Matky
O veľkej horlivosti, s ktorou sv. Maximilián bránil Božie meno, meno Božej Matky a Božích svätých pred znesväcovaním, sa zachovalo pomerne veľa krátkych písomných pamiatok. Jedna je z obdobia krátko po zložení prvých rehoľných sľubov, keď Maximilián odišiel na štúdia do Ríma. Tu zažil svoj výrazný stret so svetom bezprizornej mládeže, ktorá bezcieľne blúdila ulicami Večného mesta a svoju beznádej z nenaplnených očakávaní od nového talianskeho štátu utápala v alkohole. Bolo to v decembri 1912. Keď sa spolu so svojím spolužiakom a neskôr jedným z najbližších spolupracovníkov a spoluzakladateľom M.I. Rumunom br. Iosifom Petru Palom vracal ulicami Ríma z prednášok na Gregoriánskej univerzite, narazili na skupinku podgurážených mladých mužov, ktorí veľmi oplzlo urážali meno Božej Matky. Na Maximiliánovo naliehanie, aby sa spamätali a neurážali Najsvätejšiu Pannu Máriu, ho vysmiali a ušlo sa nadávok i jemu, i Cirkvi, ktorú vinili zo svojho biedneho stavu. Maximiliána to však neviedlo k odsúdeniu týchto mladých ľudí, ale vyprovokovalo ho to k intenzívnej modlitbe za ich obrátenie a spásu. Je veľmi pravdepodobné, že práve v tejto chvíli začala klíčiť v jeho mysli idea záchrany týchto a zástupov iných biednych preklínajúcich a blúdiacich ľudí pred večným i časným nešťastím prostredníctvom Nepoškvrnenej Panny Márie ako špecifické vyjadrenie lásky k blížnemu. Tejto záchrane venoval celý svoj ďalší život korunovaný mučeníckou smrťou.[1]
Jeho mimoriadne vrúcny a úctivý vzťah k menu Mária môžeme s odstupom času vidieť ako reakciu na vulgárne urážanie mena Božej Matky. Meno Mária sa stalo krátkym pozdravom, ktorým sa zdravili bratia v ním založenom kláštore Niepokalanów. Prečo tento pozdrav zaviedol, vysvetľoval okrem iného takto:
„Zo skúsenosti vieme, ako sa správajú malé deti. Prvým výkrikom v nebezpečenstve je výkrik: Mama! Keď už sa ocitnú v bezpečnom náručí matky, pokojne sa prizerajú tomu, čo ich vyľakalo. Je to úplne prirodzené, inštinktívne. Vo všetkým nebezpečenstvách volajme k Nepoškvrnenej a zvykajme si, aby to bolo čosi úplne normálne. A dobré je aj mimo nebezpečenstiev utiekať sa k Nepoškvrnenej tým, že ju zdravíme. (...)[2]“
Sv. Maximilián po celý život kládol veľký dôraz na používanie Božieho mena a mena svätých s maximálnou možnou úctou. Videl veľké medzery v tejto oblasti najmä v novinárskom prostredí, pričom apeloval na zodpovednosť tých, ktorí svojimi textami formujú generácie. V jednom zo svojich prvých článkov písal:
„Často u nás počujeme, žiaľ, Božie meno, meno Najsvätejšej Matky či svätých spomínané bez potreby, bez úcty, iba tak – zo zvyku. Je to nepochybne trestuhodné, ale ľahšie sa tu možno vyhovoriť na akúsi bezmyšlienkovitosť. Inak je to však v prípade písaného slova, slova tlačeného, ktoré vychádza z pera váženého človeka. Vtedy nemôže byť reči o bezmyšlienkovitosti, lebo tlačené slovo zaznieva v tisícoch jazykov tam, kam ho len zaveje potlačený papier a znie tak dlho, pokiaľ zub času papier nezničí. Je preto potrebné dobre sa zamyslieť nad tým, čo z nášho pera vychádza.“[3]
Dôvera, že Boh na príhovor Nepoškvrnenej obráti aj tých, ktorí urážajú jeho meno
Napriek tomu, že sv. Maximiliána veľmi trápilo urážanie Boha ľuďmi, vychádzal z predpokladu, že človek je tvor veľmi slabý, ktorý potrebuje veľa modlitieb. Zdôrazňoval to na stretnutiach s ľuďmi rozličných vekových kategórií. Po celý život boli sv. Maximiliánovi zvlášť blízke deti. Každú vhodnú príležitosť využil na to, aby sa s nimi mohol pozhovárať a ich detským jazykom im predostrieť radostnú zvesť o Božej dobrote a láske.
Zofia Pęcherzewska z Paprotni, ktorá mala v čase založenia Niepokalanowa sedem rokov, si spomína na tieto slová otca Maximiliána, ktoré sa jej hlboko zapísali do jej detskej duše a ktoré odkrývajú hlbokú dôveru v Boží obraz vtlačený do duše človeka, napriek jeho hriešnym prejavom. Možno viac, ako iné Maximiliánove texty vyjadrujú jeho hlbokú dôveru v dobrotu každého človeka, ktorý bol stvorený na Boží obraz:
„Na svete nie sú nedobrí ľudia, my sme všetci dobrí, ale slabí. Musíme sa veľa modliť, aby sme boli dobrými deťmi Nepoškvrnenej.“[4]
A túto zásadu opakoval inými slovami aj dospelým, spolubratom v Niepokalanowe či Mugenzai no Sono, keď sa stretali s ľuďmi na prví pohľad bezbožnými, ktorí urážali Boha svojimi slovami.
V písomných svedectvách pamätníkov sv. Maximiliána sa nachádza viacero svedectiev o obrátení tých, ktorí urážali Božie meno, no Maximilián ich zveril prostredníctvom Nepoškvrnenej veľkému Božiemu milosrdenstvu. Zaujímavé je svedectvo o konverzii dvoch mladých mužov, ktorí si z Boha a jeho Matky chceli spraviť terč výsmechu. Na zvláštnu udalosť spomína učiteľka Zofia Roszkowska:
„Chcem priblížiť jednu udalosť, ktorá sa stala v mojej učiteľskej práci. Jedného dňa som sa vracala z učiteľskej konferencie v spoločnosti dvoch mladých učiteľov. Keď sme prechádzali okolo kaplnky pri ceste, jeden z nich chcel strieľať do sošky v nej, pričom sa tešil, že má dobrý cieľ. Vtedy som rozhodne zaprotestovala a podarilo sa mi ho odhovoriť od toho hlúpeho nápadu. Na stretnutí ružencového krúžku som o tejto udalosti povedala otcovi Maximiliánovi. Na jeho svätej tvári som si hneď všimla výraz hlbokého zamyslenia, ale trvalo to krátko. Zrazu sa milo usmial, vybral dva medailóniky Nepoškvrnenej Panny Márie a odovzdal mi ich s tým, aby som sa pokúsila presvedčiť ich, aby tieto medailóniky nosili. Jednému z nich sa mi podarilo zavesiť medailónik na krk, druhému som ho vložila do vrecka bez jeho vedomia. Keď som o tom povedala otcovi Maximiliánovi, veľmi sa potešil a povedal: „Teraz som už spokojný. Ona všetko sama spraví.“ A tak sa aj stalo, lebo po niekoľkých rokoch som sa dozvedela, že obaja sa sobášili v kostole a viedli nábožný spôsob života.“[5]
Nech je pre nás teda sv. Maximilián inšpiráciou k zodpovednému prístupu k slovám, ktoré vychádzajú z našich úst, z našich pier i z klávesníc našich počítačov.
[1] Pęcherzewska, Zofia: Osobné svedectvo 6.3.1967, In: Archív Niepokalanowa,
[2] ROSZKOWSKA, Zofia: Písomné svedectvo ,Dębnica Kaszubska, 27.12.1959, In: Archív Niepokalanowa,
[3] Por. napr.: ROSSETTI, Felice: Una dolce amicizia – P. Massimiliano Kolbe P. Pietro Giuseppe Pal,
[4] Príhovor sv. Maximiliána bratom, 26.6.1936
[5] Sv. Maximilián M. Kolbe: Drugie przykazanie, In: Rycerz Niepokalanej, 10/1924, s. 203
Článok bol publikovaný v časopise Immaculata v máji 2018.