Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom meste Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: "Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť." Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: "A ty Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael." (...) A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali.
Mt 2,1-6. 9-11
Príbeh troch mudrcov je nadmieru fascinujúci: zaujal ich nezvyklý jav na oblohe, hviezda veľkého jasu, a pripísali jej znamenie príchodu Mesiáša podľa dávneho proroctva. Spočiatku iste putovali nezávisle a stretli sa na ceste. Ich vytrvalosť pramenila z túžby po stretnutí s Mesiášom, židovským kráľom a z presvedčenia, že ich putovanie prinesie úspech. Túžba po poznaní neznámeho je vlastnosťou každého bádateľa, vedca, ktorého zaujme prírodný jav a verí, že sa mu ho podarí vysvetliť. Tieto pohnútky a vytrvalosť v bádaní nie sú zrozumiteľné každému, rovnako ako túžba po stretnutí s Ježiškom, a preto sú znakom toho, že príbeh troch kráľov je výsostne vierohodný.
Podľa výpočtov súčasnej astronómie vieme zrekonštruovať pohyby a viditeľnosť planét a komét v minulosti. Hviezda vysokého jasu z Evanjelia sv. Matúša bola podľa týchto výskumov konjukcia planét Saturna a Jupitera, ktorá nastala v roku 7 pr. Kr. trikrát. Bola to výnimočná udalosť, ktorá nastáva iba raz za 800 rokov. Zachovali sa štyri babylonské tabuľky z r. 7 pred Kr. , ktoré opisujú túto udalosť a sú svedkami významu veľmi vzácneho úkazu konjukcie počas 11 mesiacov . Takáto trojitá konjukcia nastane, keď sú planéty v opozícii k Slnku z dôvodu pomalšej rotácie Jupitera a Saturna okolo Slnka. Na konci konjukcie sa pripojila aj planéta Mars.
Starovekí astronómovia sa zaujímali o hviezdy nielen z dôvodov praktických, pre potreby moreplavby, ale aj z dôvodov politických a náboženských. Jednotlivé planéty symbolizovali pre vtedajšieho človeka božstvá a preto ich pohyb mal prorocký význam. Pohyby planét boli dôsledne registrované. Jupiter a Saturn sa dostali najbližšie k sebe po tri noci: 27. mája, 6. októbra a 1. decembra. Podľa dnešných výpočtov to bolo 29. mája, 30. septembra a 7. decembra. Najpravdepodobnejším dátumom pre udalosti z Evanjelia bol 30. september. Sčítanie ľudu sa taktiež nemohlo odohrať v čase intenzívnych prác na poliach začiatkom leta a decembrový dátum vylučuje prítomnosť pastierov, ktorí v zime už neboli vonku.
„Traja králi, mudrci, predstavujú človeka, ktorého Boh volá a on ide vytrvalo za svojím ideálom, za hlasom svojho srdca ako ktokoľvek z nás. Nik nepozná ich pôvod, krajinu, z ktorej vyšli, veria, že hviezda ich privedie k Dieťaťu. Len čo hľadajú odpoveď v tomto svete, hviezda sa im stratí: ´Herodes sa zarazí a celý Jeruzalem s ním´. Mudrci opúšťajú mesto ,...a znova sa im na nebi zjaví hviezda ... . Je to naša viera. Keď ju hľadáme vo svete, stráca sa, keď ju hľadáme na nebi, znovu sa objaví...
Anton Srholec
Podľa spoľahlivých prameňov sa sčítanie obyvateľov rímskeho impéria na príkaz cisára Augusta konalo v rokoch 6 a 7 pred Kristom. Konjukcia Jupitera a Saturna nastala aj v rokoch 786 a 1583. Vysvetlenie zdanlivého zastavenia hviezdy je možné z vertikálneho priemetu pohybu oboch planét v zákryte vzhľadom k pozorovateľovi na zemi. Planéty v zákryte sa v tomto prípade pohybujú v smere kolmom k zemi. Pritom nemusia byť blízko k sebe, konjukcia znamená, že sú v zákryte, takže sa nám javia zo zeme ako navzájom blízke.
Hypotézu, že vianočný úkaz spôsobili planéty, ako prvý vyslovil astronóm Johannes Keppler (1571 – 1630). Kepler pozoroval v noci 17. októbra 1604 jasnú novú hviezdu, ktorá zažiarila na nebi v súhvezdí Strelca. Teraz vieme, že to bola supernova. Kepler vypočítal, že podobne zriedkavý úkaz, veľká konjukcia Jupitera a Saturna, ku ktorej sa neskôr pripojil aj Mars, nastal v r. 7 pr. Kr. V žiadnom prípade nemohlo ísť o kométu, aká sa objavuje v umeleckých vyobrazeniach.
Prvý raz ju namaľoval nad jasličkami renesančný maliar Giotto di Bondone, ktorý žil v čase (1266 – 1337) keď sa objavila (25. októbra 1301) kométa, neskôr známa ako Halleyova a zrejme ju pozoroval. Vyobrazil kométu vo svojom najväčšom diele“ Klaňanie sa Troch kráľov“, čo je cyklus fresiek namaľovaný v kaplnke Scrovegniovcov v Padove.
Kométa bola pozorovaná desať rokov pred predpokladaným Ježišovým narodením a bolo ju možné pozorovať v krajinách Stredomoria . Ďalšia sa objavila až v roku 66 po Kr., krátko pred Nerónovou samovraždou. Judejský kráľ Herodes Veľký však zomrel krátko pred Veľkou nocou (začiatkom apríla) v r. 4 pr. Kr. Tri roky medzi Ježišovým narodením a Herodesovou smrťou tak poskytujú dosť času pre tragický príbeh betlehemských neviniatok. Chybu v datovaní začiatku letopočtu urobil nechcene skýtsky mních Dionysios, ktorého v r. 533 poverili, aby spätne určil začiatok nového letopočtu. Ten však neuvážil rok nula, ktorý bolo treba vložiť medzi rok 1 pred a po Kristovi. Zabudol započítať aj štyri roky vlády cisára Octaviana Augusta.
Tradičné zobrazenie Ježiškovho narodenia je utvorené na základe textov apokryfných evanjelií – arménskej „Knihy detstva“ a tzv. „Arabského evanjelia“. Prvé z nich menuje troch kráľov Baltazára (vládcu Indov), Gašpara (Arabov), Malkona (alias Melichara, vládcu Peržanov). Ani v ich počte nie je istota, v zobrazeniach z rímskych katakomb vidíme dvoch, štyroch a šiestich mudrcov. U Sýrčanov a Arménov dokonca dvanásť. Kráľovské hodnosti dostanú až niekedy v 8. storočí a dnes ich pozostatky údajne spočívajú v kolínskom dóme. Ich relikvie strastiplne putovali vraj z Perzie do Konštantínopola v 4. storočí, potom do Milána a boli zásluhou cisára Fridricha Barbarossu uložené v roku 1161 v Kolíne.
Literatúra:
Nový Zákon, Mt, 2, Lk, 2.
http://2.bp.blogspot.com/-aR2NDfJi8J8/VIBzXx1dZMI/AAAAAAAAFpY/VkDLeDyu4ig/s1600/Kepler_planets.gif
Internetové zdroje
Náš António. Kázne, rozhovory, fejtóny. Ed. Štefan Hríb, Vyd. W PRESS, 2015.