Svätý Otec František prijal 28. novembra 2019 na auduencii jeho eminenciu kardinála Angela Becciu, prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, počas ktorej Najvyšší veľkňaz poveril spomínanú kongregáciu promulgovať dekrét o hrdinských cnostiach Božieho služobníka, Giacoma Bulgara, rehoľného brata z rádu konventuálnych františkánov, minoritov, patriaceho do dnešnej talianskej Provincie sv. Antona v Padove. Po uznaní zázraku na jeho príhovor bude teda možné pripraviť slávnosť jeho blahorečenia.
Brat Giacomo sa narodil v Corticelle Pieve (Brescia) 29. januára roku 1879 roľníkovi Giovanimu Battistaovi a jeho manželke Orsole Cassamali. Pokrstený bol 2. februára nasledujúceho roku. Základy kresťanskej výchovy dostal od svojej matky a starého otca. Vychodil tri triedy základnej školy, následne dostával privátne hodiny u učiteľa, ktorému rodičia platili za prácu plodmi zeme. Vo svojich siedmich rokoch, v roku 1886, prijal od Mons. Giacoma Cornu Pellegriniho (1827 – 1913) sviatosť birmovania. K prvému sv. prijímaniu pristúpil pravdepodobne v roku 1890, krátko predtým, ako sa jeho rodina presťahovala do mesta Brescia.
V roku 1892, o dva roky neskôr mu umrel otec a Boží sluha sa stal polosirotou. Prerušil štúdium, aby sa mohol vyučiť za obuvníka. Svoje dni delil na čas venovaný práci, domácnosti a miništrantskej službe pri oltári. Navštevoval Farnosť sv. Jána Krstiteľa a oratórium dona Pintozziho. Keď sa už zdalo, že život rodiny sa vďaka mnohým obetám trocha upokojil, prišiel Giacomo v roku 1897 aj o svoju mamu. Po tejto smutnej udalosti musel svojej malej sestre a bratovi nahradiť otca. Zanechal obuvnícke remeslo a zamestnal sa ako vrátnik.
V roku 1904 jeho mladší brat Giovanni dovŕšil osemnásty rok života a bol prepustený zo sirotinca. Boží sluha sa ho ujal, akoby bol jeho rodičom. Otvoril si obchod a začal podnikať. Od toho času žil striedavo hýrivým životom alebo ako-tak usporiadane. V roku 1907 však jeho brat Giovanni zomrel a Boží sluha upadol do vnútornej krízy. Po smrti Giovanniho sa v jeho živote začala častejšie objavovať mamina sestra Caterina, ktorá naň mala pozitívny vplyv.
Boží sluha zamýšľal nájsť si manželku. Jeho ponuku na sobáš však odmietli až tri dievčatá. V roku 1913, sa Giacomo obrátil. Bolo to práve v deň sviatku Nepoškvrnenej, 8. decembra. Po tom, ako tete Caterine otvoril svoje srdce, pocítil v ňom novú nádej. Tieto udalosti spojené s nadprirodzeným zážitkom spôsobili, že Giacomo sa vrátil k životu vo viere.
Po vypuknutí Prvej svetovej vojny sa Boží sluha vďaka svojej slabej fyzickej kondícii dostal do služby Červeného kríža ako sanitár. V roku 1917 si za svojho duchovného vodcu zvolil dona Andreu Firmo Trolliho, vďaka čomu nastúpil na skutočnú cestu obrátenia, ktorá ho priviedla i na cestu zasvätenia Bohu prostredníctvom úsilia modlitby a služby katechétu. V tých rokoch boli preň charakteristické vízie a zvláštna osobná voľba praktizovať telesné umŕtvenia. Začali sa však prejavovať aj súženia spôsobované zlým duchom.
V roku 1925 začal Boží sluha prichádzať na ranné omše do Kostola sv. Františka. Rektor kostola, don Angelo Nazzari, rozpoznal v duši tohto muža túžbu patriť čoraz viac Bohu a vnukol mu myšlienku, aby sa stal františkánskym terciárom. Boží sluha po vypočutí mienky svojho duchovného otca, dona Andreu, prijal jeho pozvanie. Následne don Angelo navrhol Božiemu sluhovi vstúpiť do františkánskeho rádu. Kostol, v ktorom slúžil, spolu s priľahlým konventom, prechádzal práve pod správu rehole minoritov. Boží sluha sa stal členom ich rehoľnej komunity v Bresci 31. decembra roku 1928. V nedeľu 14. júla roku 1929 už ako brat Giacomo prijal františkánsky habit a 3. augusta nasledujúceho roku začal v Bresci rok svojho kanonického noviciátu (jeho novicmajstra, španiela Dionisia Vicenteho, si dnes v cirkvi uctievame ako blahoslaveného. Stal sa mučeníkom počas Občianskej vojny v Španielsku).
Brat Giacomo zložil jednoduché rehoľné sľuby 23. augusta roku 1931, večné sľuby 16. októbra roku 1934. Po nich mu bola v komunite zverená služba vrátnika. Na vrátnici prijímal hostí a opravoval topánky rehoľným spolubratom i chudobným ľuďom. Nikdy nechýbal ani pri službách v jedálni, pri pomocných prácach v sakristii a iných malých úlohách. V roku 1936 ho gvardián komunity i duchovný otec don Andrea poprosili, nech si píše svoj denníček.
V roku 1945 prežila komunita bratov silné bombardovanie. Niektorí, medzi nimi i brat Giacomo, boli evakuovaní do mestečka Gazzolo. Až pred koncom vojny sa vrátil do svojho konventu. Posledné roky jeho života boli poznamenané pomalým no nezastaviteľným úpadkom fyzických síl, zároveň to však boli roky charakteristické veľmi intenzívnym životom v modlitbe. Boží sluha umrel 27. januára v roku 1967 vo veku 88 rokov. Bol pochovaný na mestskom cintoríne. Večer 28. apríla v roku 1994 bolo telo brata Giacoma prenesené do Kostola sv. Františka v Bresci. Odvtedy je jeho nový hrob cieľom pútí mnohých veriacich, ktorí túžia pripodobniť sa Kristovi.