Pápež František zavítal do Spojených arabských emirátov. Jeho cesta do centra islamského sveta je prvou návštevou rímskeho pápeža na Arabskom polostrove. Naplánovaná je v období, keď si pripomíname 800. výročie misijnej cesty sv. Františka z Assisi do Sýrie. O skúsenosti sv. Františka hovorí jeho životopisec a v poradí siedmy nástupca v úrade generálneho ministra rehole menších bratov, sv. Bonaventúra z Bagnoregio, v biografii assiského svätca zvanej Legenda Maior.
Horlivosť v láske povzbudzovala sv. Františka v túžbe po mučeníctve, takže ešte aj tratí raz sa pokúsil odísť na pohanské územia, kde by mohol vyliať svoju vlastnú krv pre vieru v Najsvätejšiu Trojicu. V trinástom roku po svojom obrátení podnikol cestu do oblasti Sýrie, počas ktorej odvážne prekonal mnoho nebezpečenstiev, len aby sa napokon z tváre do tváre stretol s babylonským sultánom.
Medzi kresťanmi a saracénmi v tom čase zúrila neúprosná vojna. Dve vojská sa utáborili veľmi blízko seba, jedni oproti druhým. Medzi nimi bol iba malý kúsok územia, cez ktorý sa nedalo prejsť bez toho, aby človek riskoval svoj život. Sultán vydal krutý rozkaz: „Ak mi niekto prinesie hlavu kresťana, dostane za odmenu zlatý denár.“ Ale František, nebojácny Kristov vojak, oduševnený nádejou, že čoskoro bude realizovaný jeho sen, rozhodol sa že toto riziko podstúpi. Strach pred smrťou ho teda nedesil, skôr ho povzbudzovala túžba stretnúť sa s ňou. Poradil sa s Pánom v dôvernej modlitbe a spievajúc opakoval prorocké slová: „Aj keby som mal kráčať údolím smrti, nebudem sa báť ničoho zlého, lebo ty si so mnou.“
Vyrazil teda a na cestu zobral so sebou jedného spoločníka, ktorý sa volal Illuminato (osvietený) a bol vskutku osvieteným a cnostným človekom. Keď došli na územie nepriateľa, stretli sa najskôr s dvoma ovečkami. Svätec sa potešil a povedal svojmu spoločníkovi: „Dôveruj v Pána, brat môj, lebo sa na nás spĺňajú slová evanjelia: „Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov!“ O chvíľu natrafili na saracénskych strážnikov, ktorí sa na nich vrhli ako vlci na ovečky. Zviazali Božích služobníkov, vyhrážali sa im smrťou a zaobchádzali s nimi kruto a neúctivo. Obsypali ich nadávkami, údermi a spútali ich. Keď skončili s ich týraním a trápením na tisíc spôsobov, z Božej prozreteľnosti ich zaviedli k sultánovi presne tak, ako chcel Boží muž. Tento vladár sa ich začal vypytovať, kto ich posiela, s akým cieľom, z akého dôvodu boli poslaní a ako sa im podarilo dôjsť až k nemu. František, Boží sluha, statočne odpovedal, že on nebol poslaný ľuďmi, ale poslal ho sám najvyšší Boh, aby jemu a jeho ľudu ukázal cestu spásy a aby im ohlasoval evanjelium pravdy. Potom kázal sultánovi o jedinom Bohu v Trojici a o Spasiteľovi všetkých ľudí, Ježišovi Kristovi. Hovoril s takou odvahou, takou silou a takým oduševnením, že v tom momente bolo jasne vidieť, ako sa v plnej pravde realizuje prísľub z evanjelia: „Dám vám reč a múdrosť, ktorej nikto z vašich protivníkov nebude môcť odolať alebo protirečiť.“
Aj sultán, keď videl obdivuhodnú horlivosť ducha a čnosti Božieho muža, poslúchal ho rád a nadšene ho prosil, aby u neho zostal. Ale Kristov sluha osvietený videním z neba, povedal: „Ak sa ty a tvoj ľud chceš obrátiť ku Kristovi, veľmi rád ostanem s vami. Ale ak ešte nie ste rozhodnutí opustiť zákon Mohameda a obrátiť sa na vieru v Krista, prikáž, aby tvoji sluhovia zapálili čo najväčší oheň. Potom ja i tvoji kňazi vstúpime do ohňa a tak budeš môcť na vlastné oči rozoznať, ktorá viera má byť považovaná za istejšiu a svätejšiu.“ Ale sultán mu povedal: „Neverím, že niekto z mojich kňazov by súhlasil vystaviť sa nebezpečenstvu ohňa alebo podstúpiť mučenie v obrane svojej viery.“ (Počas rozhovoru totiž sultán uvidel, ako im jeden z jeho kňazov, slávny a vekom skúsený, pri počúvaní Františkovej výzvy náhle zmizol z očí.)
A Svätec mu povedal: „Ak dovolíš, kvôli tvojmu menu a pre meno tvojho ľudu, ak prejdete ku Kristovmu náboženstvu v prípade, že vyjdem z ohňa v poriadku, vstúpim do toho ohňa sám. Ak zhorím, bude to vina mojich hriechov. Ak mi však Božia moc dá vyjsť živému a zdravému, uznáte Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť, za pravého Boha a Pána, ako aj Spasiteľa všetkých ľudí.
Ale sultán povedal, že sa neopováži súhlasiť s touto výzvou, pretože sa bojí vzbury ľudu. Napriek tomu daroval Františkovi mnohé vzácne dary. Lenže Boží muž nebol dychtivý po svetských veciach, túžil po spáse duší, preto všetky dary považoval za obyčajné bahno. Keď sultán videl, akým dokonalým spôsobom Svätec pohŕda pozemskými vecami, zadivil sa a zrodila sa v ňom ešte väčšia úcta k nemu. A hoci nechcel prejsť ku kresťanskej viere, alebo k tomu skôr nemal odvahu, aj tak zbožne poprosil Kristovho služobníka, aby tie dary prijal a rozdelil ich chudobným kresťanom a kostolom pre spásu jeho duše. Ale keďže Svätec chcel ostať slobodným od ťarchy peňazí a v duši sultána nevidel koreň pravej zbožnosti, absolútne s tým nesúhlasil. Keď potom videl, že sa nedeje nijaký pokrok v diele obrátenia toho ľudu a on nemôže realizovať ani svoj sen, upozornený Božím zjavením sa vrátil do kresťanských krajín. (...)
(LM IX 7 – 9; FP 1172 – 1175)