Vianoce, najkrajší sviatok v roku, inšpirovali mnohých umelcov k vytvoreniu ich najlepších diel. Hudobníci oslavovali Vianoce nádhernými piesňami a skladbami, maliari zachytávali v nekonečných obmenách čarovný okamih narodenia Božieho Dieťaťa na svojich obrazoch a spisovatelia opísali neopakovateľnú atmosféru Vianoc v románoch i krátkych poviedkach, do ktorých vkladali myšlienky plné lásky, porozumenia a hlbokej ľudskej spolupatričnosti.
Anglického spisovateľa Charlesa Dickensa poznáme ako autora veľkých románov, ktoré dnes patria ku klasike svetovej literatúry, menej známe sú jeho vianočné poviedky, ktoré sa počas jeho života stali ľudovým čítaním a mnohé sú dodnes považované za zlatý fond svetovej literatúry.
Pseudonym "Boz"
Charles John Huffam Dickens (pseudonym Boz) sa narodil 7. februára 1812 v Landporte (Hampshire, Spojené kráľovstvo) v rodine neúspešného vládneho úradníka Johna Dickensa a Elizabeth Barrowovej. Keď mal 5 rokov, presťahovali sa do Chathamu v Kente, neskôr do Camden Town v Londýne. Rodina žila v biede a mladý Charles si veľa vytrpel. Jeho otca odsúdili do väzenia pre dlžníkov a dvanásťročný Charles musel pracovať v továrni na výrobu krémov. Ťažké pracovné podmienky i návštevy vo väzení v ňom zanechali pocity poníženia a odporu voči pomerom, ktoré panovali vo vtedajšej spoločnosti. Tieto zážitky spracoval vo svojich najväčších románoch David Copperfield, Malá Dorritka (Little Dorrit) a Oliver Twist.
Vzdelanie nadobudol vlastnou usilovnosťou. Veľa čítal a navštevoval Britské múzeum. Ako pätnásťročný sa stal pisárom v kancelárii právneho zástupcu. Naučil sa rýchlopis a neskôr získal miesto súdneho a parlamentného spravodajcu časopisu Morning Cronicle. Svoj literárny talent už v tom čase uplatňoval pri písaní umeleckej prózy a prispieval článkami do Monthly Magazine. Svoje príspevky vydal pod názvom Bozove čtry (Sketches by Boz).
Oženil sa s Catherine Hogarthovou s ktorou mal 10 detí. Manželstvo sa však rozpadlo. Jeho rozvod vyvolal vo vtedajšej spoločnosti škandál a ovplyvnil aj jeho obľúbenosť ako spisovateľa. Mnohí priatelia a obdivovatelia sa od neho odvrátili. Bol veľmi činným spisovateľom a výborným rozprávačom. Hrával v dobročinných divadelných predstaveniach. Od roku 1853 verejne predčítaval zo svojich diel. Miloval živý kontakt s poslucháčmi. Neskôr sa zoznámil sa s herečkou Ellen Ternanovou, do ktorej sa zamiloval a ich vzťah trval až do Dickensovej smrti. Zomrel náhle 9. júna 1870 vo svojom dome v Higham (Kent, Spojené kráľovstvo) pri písaní svojho posledného románu Gad's Hill.
Vianočné knihy
Okrem známych veľkých románov napísal v rokoch 1843 – 1867 každý rok jednu vianočnú knihu alebo novelu. Tieto diela nazýval Christmas Books (Vianočné knihy). Prvá z nich bola A Christmas Carol in Prose (Vianočná koleda), ďalej The Chimes (Novoročné zvony), The Cricket on the Heart (Cvrček na kozube), The Battle of Life (Boj života) a ďalšie.
Najznámejším a najkrajším Dickensovým vianočným príbehom je poviedka Vianočná koleda. Jej dej nás zavedie do predvianočného Londýna 19. storočia, kde sa obyvatelia v radostnom očakávaní pripravujú na slávenie najkrajšieho sviatku. Prípravy vrcholia, na ulici, v obchodoch a v domácnostiach vládne čulý ruch, počuť spev kolied a veselé pozdravy ľudí. Nič z toho sa však nedotýka majiteľa ponurej kancelárie, bezohľadného obchodníka Ebenezera Scroogea. Scrooge „starý lakomec, chamtivý, nenásytný vydriduch, tvrdý a ostrý ako kremeň, z ktorého ani oceľ nevykreše hrejivú iskru“ Vianoce nenávidel a neslávil. Jeho jediný zamestnanec, pisár Bob Cratchit sa krčil od zimy, ale neodvážil sa priložiť do kozuba, pretože vedel, že by si vyslúžil tvrdé Scroogeovo napomenutie. Scroogea nikto nepozdravil, nik sa ho nespýtal ako sa má, všetci sa mu vyhýbali. Jediný jeho synovec Fred mu prišiel zaželať „Veselé Vianoce“ a pozval ho do svojej rodiny. Scrooge však jeho pozvanie zlostne odmietol: „Dočerta s veselými Vianocami! Čo sú pre teba Vianoce? Čas, keď ti treba zaplatiť účty, a nemáš čím, čas, ktorý ti pripomenie, že si zase o rok starší, ale ani o hodinu bohatší ...!“ Synovec si svoju radosť z Vianoc nenechal vziať: „Zo všeličoho som mal úžitok, hoci to neznamenalo priamo zisk. Aj Vianoce sú také. ... Beriem ich ako nádherný čas porozumenia a lásky k blížnemu. ... A preto, strýčko, hoci mi Vianoce nikdy nepridali do vrecka ani len strieborniak, či zlatku, nepochybne mi boli a budú na niečo dobré; a tak im blahorečím, nech sú požehnané!“
Scrooge sa vrátil do svojho tmavého bytu. Chystal sa zaspať a Vianoce ignorovať. Na jeho veľké šťastie mu to však nebolo dovolené. Duch jeho mŕtveho spoločníka Jacoba Marleyho ho prišiel varovať, aby zmenil svoj život a hodnoty, ak nechce skončiť ako on, ktorý musí za svoj sebecký, chamtivý a necitlivý spôsob života, ktorý viedol na zemi, niesť ťažké putá a nie je v jeho moci nikomu pomáhať, hoci by to teraz chcel. Predpovedal Scroogeovi návštevu troch iných duchov, ak sa z ich varovaní poučí, môže veci zmeniť a zachrániť sa.
Traja duchovia
Marleyho predpoveď sa splnila a hoci Scrooge nemal najmenšiu chuť dať sa poúčať nejakými duchmi, napokon súhlasil.
Prvý ho navštívil láskavý Duch minulých Vianoc. Ukázal mu jeho zabudnuté detstvo a milých ľudí, ktorí sa mu snažili spríjemniť ťažký život chudobného chlapca ako najlepšie vedeli. Scrooge si na nich spomenul a uvedomil si, že títo ľudia nemali veľa, ale dokázali sa so všetkým podeliť a vytvárali okolo seba atmosféru priateľstva a lásky, ktorú hojne dávali aj jemu. Spomenul si na svoju malú sestru s dobrým srdcom a zahanbil sa, že odmietol pozvanie jej syna, svojho synovca.
Druhý duch, Duch prítomných Vianoc, ho zaviedol medzi ľudí, s ktorými sa denne stretával. Scrooge sa zrazu ocitol v rodine Boba Cratchita, videl ako môže byť šťastná chudobná rodina, keď v nej vládne láska a vzájomné porozumenie. Uvidel malého Tima, ťažko choré dieťa svojho pisára a pomaly sa v ňom začal prebúdzať pocit zodpovednosti za túto rodinu a túžba zachrániť malého Tima pred istou smrťou, ktorá mu hrozila, ak sa podmienky v ktorých žije, nezlepšia. Duch mu však na otázku či malý Tim musí zomrieť, neúprosne pripomenul, ako Srcooge odpovedal človeku, ktorý prišiel vyberať peniaze pre chudobných: „Vari, nie je dosť väzení? Tak chýbajú pracovné tábory? A zákony o chudobe ešte platia?“ ... „Sám nemám veselé Vianoce, prečo by som mal rozveseľoval darebákov? Prispievam na spomínané ustanovizne a tie veru nestoja málo; kto sa má zle, nech ide tam.“ Pán mu odpovedal: „Každý tam nemôže ísť a mnohí by radšej umreli.“ Scrooge odsekol: „Ak by radšej umreli, tak nech to urobia, aspoň sa zníži nadbytok obyvateľstva.“ Scrooge sa veľmi zahanbil za tvrdé slová, ktoré vtedy vyslovil, no Duch prítomných Vianoc ho prísne napomenul: „Pozemský tvor, ak si ešte človekom a nie kameňom, druhý raz nevynášaj také neľudské súdy. (...) Ty chceš rozhodovať, kto má umrieť a kto má zostať nažive?“ Toto napomenutie Scroogea veľmi zasiahlo. Tým viac, keď počul ako ho jeho chudobný pisár chváli ako svojho dobrodincu. Postupne sa začal topiť ľadový pancier, ktorý si vytvoril voči všetkému, čo sa mohlo dotknúť jeho srdca. Zrazu túžil zachrániť malého Tima a stretnúť sa s rodinou svojho synovca, ktorého tak hrubo odmietol.
Čakalo ho ale najťažšie stretnutie. Tretí duch, Duch budúcich Vianoc, bol najtajomnejší. Ukázal mu desivé vidiny Scroogeovho vlastného pohrebu. Ak sa Scrooge nezmení, zomrie opustený a nenávidený a hoci si za života nazhŕňal veľké bohatstvo, bezohľadní zlodeji ho okradnú aj o šaty v ktorých mal byť pochovaný.
Otrasený Scrooge sa po návrate domov a krátkom ťažkom spánku prebudil do vianočného rána. Na jeho veľké prekvapenie, nič nezmeškal. Vianoce práve začínali. Všetko sa odohralo za jedinú noc. Pocítil nesmiernu úľavu a veľkú radosť. Šťastne ďakoval svojmu bývalému spoločníkovi: „Ach, Jacob Marley! Nech sú za to pochválené nebesia a čas vianočný! Hovorím to kľačiačky, starý Jacob, hovorím to kľačiačky!“ – Môže začať znovu, môže sa zmeniť! Ešte sa všetko dá zachrániť!
A začal okamžite. Dickens jeho obrátenie opisuje takto: „Scrooge dodržal slovo. Všetky sľuby splnil do bodky – ba urobil aj viac a malému Timovi, ktorý zostal nažive, bol druhým otcom. Stal sa z neho dobrý priateľ, dobrý zamestnávateľ a dobrý človek akého táto dobrá štvrť, toto mesto, tento okres a tento dobrý starý svet nepoznali. Niektorým ľuďom bol takýto zmenený na smiech, ale na tých Scrooge nedbal, nestaral sa o ich mienku. ... Nech sa uškŕňajú, jeho srdce sa smialo – a to mu celkom stačilo. (...) A vždy sa o ňom rozprávalo, že veru ak vie niekto osláviť Vianoce, tak je to Scrooge! Kiež by to rozprávali aj o nás! O nás všetkých!“
Každému poslal morku
Dickens začal písať Vianočnú koledu v októbri 1843 a dokončil ju za šesť týždňov. Knihu vydalo nakladateľstvo Chapman and Hall, bola zviazaná v červenom obale so zlatou oriezkou, text bol ilustrovaný štyrmi maľovanými rytinami a štyrmi čiernobielymi rytinami od Johna Leecha. Mala veľký umelecký úspech a bola dobre prijatá aj kritikmi. Vianočná koleda mala od svojho prvého vydania hlboký účinok na čitateľov. Napríklad Mr. Fairbanks ju čítal na Štedrý večer roku 1867 v Bostone a bol týmto príbehom taký dojatý, že zatvoril na Božie narodenie svoju továreň, svojim zamestnancom dal voľno a každému poslal morku. Kniha znovu oživila duchovný zmysel Vianoc a vrátila im sviatočné slávenie. Zohrala významnú úlohu v oživení Vianoc s dôrazom na rodinu, dobrú vôľu a súcit. Príbeh bol viackrát sfilmovaný, spracovaný ako balet a Broadwayský muzikál i ako opera od slovenského hudobného skladateľa Jána Cikkera – Mister Scrooge (1959).
Nech nás tento čarovný príbeh privedie k zamysleniu nad tým, čo je podstatou nášho slávenia Vianoc a k uvedomeniu si, že ešte máme čas zmeniť to, čo by sa zmeniť malo. Nech sú naše Vianoce radostné a požehnané!
Použitá literatúra:
Dickens, Ch.: Vianočná koleda a Cvrček na kozube, Trnava, Spolok sv. Vojtecha 7993. 196 s.
Internetové zdroje – životopisy známych osobností