Starozákonný ľud mal veľký rešpekt pred Božím menom. Iba veľkňaz mohol raz do roka vo svätyni svätých, v najvnútornejšej časti Jeruzalemského chrámu, slávnostne vysloviť Božie meno JHWH. Keď sa však čas naplnil, Boh poslal anjela Gabriela k panne z Nazaretu s posolstvom: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. (...) a preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1, 31-35) Boh si vo svojom Synovi dal nové meno, ktoré je „nad každé iné meno“ (Flp 2,9) – Ježiš – Boh je spása, Boh zachraňuje. Neskôr sám Ježiš svojim učeníkom prisľúbil: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Keď ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14,13-14) Prosiť v Ježišovom mene znamená, prosiť tak ako on, s jeho postojom a zmýšľaním, prosiť s ním hlboko zjednotený.
Každý človek, nech by sa nachádzal v akejkoľvek situácii, môže vzývať sväté meno nášho Pána; veď on je verná a nekonečná láska. Boh nikdy nepovie "nie" tomu srdcu, ktoré ho úprimne vzýva.
Pápež František
Františkánske duchovné dedičstvo
Úctu k najsvätejšiemu menu Ježiš šírili mnohí svätci. Veľkou láskou k menu Ježiš sa vyznačoval svätý František z Assisi (1181/82 – 1226). Životopisci o ňom píšu: „Na jeho potulkách sa mu často stávalo, že myslel na meno Ježiš, alebo o ňom spieval. Vtedy zabudol, kam ide a všetky prírodné živly vyzýval k tomu, aby chválili Ježiša.“ Prosil svojich spolubratov: „Keď počujete jeho meno, klaňajte sa mu (...) hlboko sklonení k zemi. Je to Pán Ježiš Kristus, jeho meno (...) nech je pochválené naveky.“
O 200 rokov neskôr sa stal neúnavným šíriteľom úcty k menu Ježiš sv. Bernardín Sienský (1380 – 1444). Vyrastal v šľachtickej rodine v Toskánsku. Keď študoval v Siene cirkevné právo, vypukol mor a Bernardín dobrovoľne pomáhal v nemocnici. Vtedy pocítil volanie k duchovnému životu a pridal sa k novému, reformovanému hnutiu františkánov – observantov. Nasledujúcich 40 rokov chodil ako kazateľ po talianskych mestách, ktoré medzi sebou často viedli kruté a nezmyselné vojny a snažil sa priviesť ľudí žijúcich v morálnom úpadku späť k Bohu. Vo svojich kázňach horlivo zdôrazňoval meno Ježiš: „Nepovolal nás Boh vďaka pôvabu tohto mena do svojho obdivuhodného svetla? (...) Preto musíme toto meno ohlasovať, aby zažiarilo.“
Sv. Bernardín obnovil úctu k monogramu s menom Ježiš – tvorili ho zlaté písmená IHS v kruhu na modrom pozadí, z kruhu vychádzalo dvanásť zlatých lúčov v podobe plameňov ako symbol dvanástich apoštolov a dvanástich článkov Vyznania viery. Okolo tohto znaku bol latinský nápis z Listu Filipanom: „Nech sa na meno Ježiš zohne každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ (Flp 2, 10) „Práve takto,“ hovoril sv. Bernardín, „som videl sladké meno nášho Spasiteľa v jednej vízii.“ Pri svojich kázňach ukazoval monogram Ježišovho mena ľuďom a žehnal ich ním. Účinky boli obdivuhodné – mnohí, ktorí ho počúvali, sa odvrátili od svojich hriešnych návykov, zbavovali sa šperkov a hracích kariet (hazardné hry boli vtedy veľmi rozšírené) a snažili sa zmeniť svoj život podľa Evanjelia. Sv. Bernardínovi sa v Ježišovom mene podarilo ukončiť mnohé dlhoročné boje medzi znepriatelenými mestami a znakom s Ježišovým monogramom boli označované nielen kostoly, radnice a mestské brány, ale bohaté rody ním nahradili svoje erby na domoch.
Sv. Bernardín s vďačnosťou hovoril: „Toto je môj úmysel: Ježišovo meno tak obnoviť a očistiť, ako to bolo v prvotných časoch Cirkvi.“ Zároveň však upresnil: „Najlepší nápis Ježišovho mena je ten, ktorý nosíme v srdci, potom ten v našich slovách, až potom príde ten, ktorý je namaľovaný alebo ktorý je vytesaný do kameňa.“
Horlivosť sv. Bernardína, s akou šíril úctu k najsvätejšiemu menu Ježiš, mala vplyv na ďalších františkánskych kazateľov ako bol sv. Ján Kapistránsky (1386 – 1456) a sv. Jakub z Marky (1394 – 1476). Sv. Ján Kapistránsky študoval právo a stal sa uznávaným sudcom. Oženil sa, počas vojny však padol do zajatia. Vo väzení mal videnie, v ktorom sa mu zjavil sv. František a vyzval ho, aby vstúpil do jeho rádu. Keď ho vykúpili z väzenia, po súhlase manželky, vstúpil do rehole františkánov – observantov v Perugii. Putoval po Taliansku ako ľudový misionár, zmierovateľ a bojovník proti bludom. Od sv. Bernardína prevzal obraz žiariaceho slnka s monogramom IHS.
Obvinený z herézy
Sv. Bernardínovi cirkevní predstavitelia vyčítali, že používa monogram IHS namiesto kríža, ktorý bol dovtedy jediným uznávaným znakom Krista a bol obvinený z herézy. Ján Kapistránsky mu pomáhal obhájiť pred pápežom používanie monogramu IHS. K písmenu H bol pridaný znak kríža a takto upravená štandarda bola nakoniec uznaná pápežom. Sv. Ján Kapistránsky bol poslaný ako kazateľ do Nemecka, Rakúska, Maďarska, Čiech a Poľska, pričom všade šíril lásku a úctu k Ježišovmu menu.
Víťazstvo v mene Ježišovom
V júli 1456 početná osmanská armáda sultána Mehmeda II. obliehala mesto Belehrad. Zdesený pápež vyzval kresťanov k modlitbe a pôstu. Ján mal pred odchodom do Belehradu, počas sv. omše videnie ako sa z neba zniesol šíp s nápisom: „Neboj sa Ján! Mocou môjho mena a svätého kríža, ktorý nesieš, zvíťazíš nad Turkami!“ Tak išli do boja s dôverou v moc Ježišovho mena a Ján obrancov povzbudzovali aby stále volali: „Ježiš, Ježiš, Ježiš!“ Napriek 50-násobnej prevahe Turkov sa obrancom Belehradu podarilo zvíťaziť.
Škapuliar s Ježišovým menom
Sv. Jakub z Marky bol synom jednoduchých roľníkov. Pracoval ako pastier a napriek tomu, že nemal pôvodne žiadne vzdelanie, vďaka pomoci svojho príbuzného dokázal vyštudovať právo a stal sa sudcom. Na Veľký Piatok v r. 1416 mal hlboký zážitok lásky k Ukrižovanému a rozhodol sa vstúpiť v Assisi ku františkánom. Ako charizmatický kazateľ precestoval celé Taliansko, Balkán, Bosnu a Rumunsko a všade horlivo ohlasoval moc Ježišovho mena a šíril úctu k nemu. Monogram s Ježišovým menom nechal pečiatkou tlačiť na kúsky papiera a nazval ho „breve“ (v tal. „škapuliar“) Tieto papieriky rozdával ľuďom a počas modlitby a požehnania ich prikladal na chorých a trpiacich. Zachovali sa záznamy o mnohých uzdraveniach, obráteniach a oslobodeniach od zlých duchov.
Jezuiti
Najviac sa však o šírenie monogramu IHS zaslúžil sv. Ignác z Loyoly (1491 – 1556) a jeho rehoľa jezuitov. Svoju rehoľu nazvali Spoločnosť Ježišova, pretože túžili byť Ježišovými spoločníkmi a chceli nosiť jeho meno. Ignác si IHS vybral za svoju osobnú pečať a slnko s monogramom sa stalo znakom celého rádu. Ignác nariadil, aby sa monogram umiestnil nad vchodovými dverami všetkých jezuitských rehoľných domov a kostolov.
Meno Ježiš pod vankúšom
V r. 1432 vypukol v Lisabone, hlavnom meste Portugalska mor. Vystrašení ľudia utekali z mesta na vidiek. Tým však ešte viac rozšírili nákazu a chorí húfne zomierali. Situácia bola taká strašná, že mŕtvych už nemal ani kto pochovávať. K obetavým ošetrovateľom nakazených ľudí patril dominikán biskup Mons. Andrés Diaz de Escobar (1366 – 1448). Keď sa situácia zdala beznádejnou, začal povzbudzovať zúfalých ľudí, aby bez prestania vzývali meno Ježiš: „Napíšte Ježišovo meno na kus papiera a noste ho ustavične pri sebe! Vložte si ho večer pod vankúš a upevnite ho nad vaše vstupné brány a na všetky dvere. Meno Ježiš musí byť umiestnené všade. Ale predovšetkým svojimi perami a vo svojom srdci neprestajne vzývajte toto najmocnejšie zo všetkých mien!“ Chorí poslúchli. Biskup Andrés zvolal všetkých ku kostolu sv. Dominika a kázal o sile mena Ježiš. Na záver v Ježišovom mene požehnal vodu a vyzval ľudí, aby sa ňou prežehnávali a kropili chorých a umierajúcich. Mnohí sa uzdravili, nákaza ustúpila a o niekoľko dní úplne prestala. Celá krajina s veľkou úctou a vďakou vzývala meno Ježiš, konali sa procesie k úcte Ježišovho mena. Obyvatelia Portugalska si uchovali živú vieru a dôveru v silu mena Ježiš a úctu k nemu rozšírili aj do Španielska a Francúzska.
Jana z Arku
Príbeh Jany z Arku je veľmi dobre známy. Mladá Jana sa neváhala postaviť na čelo vojska na obranu Francúzska pred nepriateľskými Angličanmi. Čo jej dodávalo takú odvahu a silu? Pápež Benedikt XVI. to vyjadril slovami: „Meno Ježiš, ktoré naša svätica do poslednej chvíle svojho pozemského života opakovala, bolo akoby nepretržitým dychom jej duše. Bolo tlkotom jej srdca, stredobodom celého jej života.“ Do boja viedla vojakov držiac v ruke vlastnoručne vyrobenú štandardu, na ktorej boli ľalie a mená Ježiš a Mária. Posielala drsných vojakov pred bojom na svätú spoveď a sväté prijímanie a všade bolo počuť jej volanie: „V mene Božom, do boja!“ Keď ju zradili a opustili tí, pre ktorých bojovala, čeliac strašnej smrti upálením z plameňov volala: „Ježiš!“
Sila Ježišovho mena dnes
Sila Ježišovho mena sa rovnako prejavuje i dnes. Jacquie Hagler z Lake City (Florida) usporiadala 25. januára 2013 vo svojom dome akciu spojenú s predajom šperkov. Medzi prítomnými ženami sa náhle objavil maskovaný muž, namieril na ne zbraň a žiadal peniaze. Ženy to najskôr považovali za žart, ale rýchlo pochopili, že muž je schopný niektorú z nich bez milosti zastreliť. Jacquie sa však nezľakla. Postavila sa pred útočníka a vyzvala ho: „Nepoznám vás. V mene Ježišovom, von z môjho domu!“ Muž hneď nereagoval. Až keď začalo všetkých 14 žien spoločne volať: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!“, muž sa zmätene otočil a odišiel. Jacquie to neskôr skomentovala: „Nepozeral sa priamo na žiadnu z nás, skôr sa zdalo, akoby silne zasiahnutý hľadel na niekoho, kto stál pri nás. Som presvedčená, že to bolo práve volanie mena Ježiš, ktoré nás zachránilo.“ Craig Strickland, hovorca polície v Lake City potvrdil: „Odvaha týchto žien a ich dôvera v Božiu pomoc bola neuveriteľná! (...) Tieto kresťanské ženy v Ježišovom mene urobili to čo museli. To prevýšilo všetky modlitby, lebo vedeli jedno – v jeho mene je moc!“
Začiatkom 90-tych rokov bývala v Ríme blízko Vatikánu časť sestier Rodiny Panny Márie. Raz sa vybrali spolu s návštevou zo Švajčiarska na prechádzku do blízkeho parku Villa Doria Pamphilj. Hoci park býva väčšinou veľmi rušný, v to popoludnie tam nebolo veľa ľudí. Sestry sa prechádzali a pokojne sa rozprávali, keď ich obehli na mopede dvaja mladí chlapci. Zastali neďaleko a pozorovali ich. Jedna zo sestier, sestra Francesca, tým bola znepokojená, trochu zaostala a chlapci sa rozbehli k nej. Ostatné sestry si nič nevšimli a išli ďalej. Jeden z chlapcov sestru Francescu chytil za rameno a priložil jej ku chrbtu nôž. Sestra Francesca začala kričať a čakala, že ju chlapec bodne. Ostatné sestry jej bežali na pomoc, jedna vykríkla: „Ježiš! Ježiš! Ježiš, pomôž!“ Chlapec zneistel, pomaly pustil sestru Francescu, zatvoril nôž a vložil si ho do vrecka. Spolu so svojím spoločníkom nasadli na moped a odišli. Sestra Francesca to zhodnotila: „Keď sa všetci spamätali z preľaknutia, uvedomila som si, ako v tej chvíli Pán Ježiš ochránil nielen mňa, ale aj toho chlapca pred nešťastím.“
Skupina indických misionárov, kňazov i laikov, sa v r. 1993 vracala lietadlom z Nemecka, kde konali duchovné cvičenia. Na letisku sa zoznámili s mladými turistami, ktorí sa chystali na dovolenku do Indie. Lietadlo vzlietlo, no o chvíľu bolo počuť na ľavom krídle nepríjemný zvuk a lietadlo začalo vibrovať. O pár minút sa ten istý zvuk ozval na pravom krídle. Vystrašených cestujúcich sa zmocňovala panika. Iba indickí misionári sedeli ticho a pokojne. Vibrovanie neprestávalo a lietadlo sa začalo silno otriasať. Ľudia kričali, ale misionári boli stále pokojní. Mladí turisti, s ktorými sa na letisku zoznámili, sa ich prestrašene pýtali: „Čo máme robiť?“ Dostali odpoveď: „Vzývajte meno Ježiš! Jednoducho sa modlite: Ježiš! Ježiš! Ježiš!“ Postupne všetci cestujúci volali: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!“ Lietadlo zrazu tvrdo pristálo, ale nikomu sa nič nestalo. Pilot cestujúcim vysvetlil, že počas letu zlyhal motor na ľavej i pravej strane a vzápätí stratili spojenie s vežou. Počas chvíle, keď cestujúci vrúcne vzývali meno Ježiš, sa spojenie obnovilo a lietadlo bolo navedené na núdzové pristátie.
S láskou vyslovené meno Ježiš je najkrajšou modlitbou srdca. Majme vo veľkej úcte jeho sväté meno a vždy ho vyslovujme s hlbokou dôverou a láskou.
Spracované podľa:
Víťazstvo Srdca. Moc Ježišovho mena. Halič, Rodina Panny Márie 2019. 36 s.