Predmetom sviatku a vôbec pobožnosti Božského Srdca je samotné hmotné ľudské srdce Ježiša Krista, pretože je podstatne spojené s druhou Božskou osobou, teda je ľudským srdcom samého Boha. Vnímame ho ako znak a sídlo nesmiernej lásky Vykupiteľa k ľudstvu. Vyobrazenie Ježišovho Srdca je v kresťanskom kulte predstavením jeho nesmiernej lásky, ktorou sa k nám Boh sklonil a objal každého človeka. Je teda aj výzvou odpovedať na jeho lásku našou láskou a poklonou.
Foto: wikipedia
Začiatok úcty k Božskému Srdcu
Úcta k Ježišovmu Srdcu sa medzi kresťanmi šírila už od počiatku. Mnohí považujú za prvého ctiteľa Ježišovho Srdca evanjelistu Jána, apoštola lásky, ktorý pri prvom slávení eucharistie sklonil svoju hlavu na Ježišovo Božské Srdce. Jána považujeme za apoštola, ktorý dokázal najvyššie zaletieť na perutiach lásky k Pánovi, keď zvolal: „Milovaní, milujte sa navzájom, lebo Boh je láska.“ Sv. Augustín odvodzuje pôvod úcty k Božskému Srdcu od udalosti na Kalvárii. Zachádza až k rímskemu vojakovi Longinusovi, ktorý mŕtvemu Ježišovi prebodol kopijou bok. Augustín píše: „Longinus otvoril kopijou Kristov bok, našiel som bezpečné odpočinutie tam“. Biskup z Tagasty, ktorého umelci znázorňujú s horiacim srdcom na dlani, napísal vo svojom diele De Virginitate: „Pozri na Kristovu hlavu naklonenú k bozkávaniu, na ramená vystreté k objímaniu, na ruky prerazené k obdarovaniu, na srdce otvorené k milovaniu, na rozpäté celé telo, aby sa celý mohol odovzdať.“
Srdce vo svete mníchov
Výrazný rozvoj úcty k Ježišovmu Srdcu nastal potom v 12. storočí, keď sa teologické školy v prostredí vrcholiaceho európskeho monasticizmu zaoberali tajomstvom Božieho vtelenia. Vtedy sa objavila osobnosť, ktorej sa podarilo preklenúť priepasť medzi vysokým vzdelaním a mystikou mníchov na jednej strane a spiritualitou bežných ľudí na strane druhej – opát Bernard z Clairvaux. Bol mystikom v kláštore a populárnym ľudovým kazateľom mimo neho. Bernard sa domnieval, že dôvodom, prečo sa neviditeľný Boh stal človekom a prebýval s ľuďmi, bola jeho túžba pritiahnuť k spasiteľnej láske voči jeho telu predovšetkým city ľudí, ktorí inak ako telesne milovať nedokázali. Kristovo vtelenie bolo podľa neho potrebné, aby Boh priviedol ľudí k duchovnej láske.
V tomto prostredí sa v 13. storočí objavili ďalšie osobnosti obdarené mystickými darmi a zážitkami, vďaka ktorým sa v modlitbe, teológii a umení ešte viac obrátila pozornosť na tajomstvo Ježišovej lásky k človeku. Boli to zväčša ženy. Príkladom je sv. Matilda z Hackelbornu. Tá pobádala vo svojich mystických spisoch čitateľov k ponáraniu sa do Kristovej lásky, ktorú podľa nej predstavuje Ježišovo Srdce. Základná otázka, akú riešia sväté mystičky tohto obdobia, je túžba duše po zjednotení s Kristom. Jedna z nich, sv. Gertrúda s prímením „Veľká“, vo svojich spisoch radí dušiam túžiacim po jednote s Kristom „ukryť sa v ňom, v štrbine jeho najnežnejšieho Srdca, ako v bezpečnej skale jeho otcovskej obrany." Gertrúda, ktorá žila v rokoch 1256 – 1301 je mnohými považovaná za iniciátorku oficiálneho kultu Najsvätejšieho Ježišovho Srdca.
Františkáni – láska a pokánie
Na počiatku 13. storočia sa na javisku dejín objavili žobravé rády. Popularita nových foriem zasväteného života spôsobila, že do nich vstupovali nielen jednoduchí ľudia, ale aj učenci, ktorí ešte absolvovali svoju intelektuálnu formáciu v prostredí starých opátstiev. Takouto osobnosťou bol sv. Anton Paduánsky. Slávny kazateľ spojil augustínovskú mystickú náuku o duši odpočívajúcej v Kristovom boku so základnou témou františkánskeho kazateľstva, pokáním. V jednom zo svojich exegetických textov píše: „Sám Ježiš hovorí v Jánovom evanjeliu: Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Kto vojde cezo mňa, čiže cez môj bok otvorený kopijou, kto vstúpi s vierou, s utrpením a spolucítením, bude zachránený ako holubica v rozsadlinách skál, ktorá sa skrýva pred dravcom, čo ju chce uloviť. A takto vstúpi, aby sám seba skúmal, prejednával v sebe veci a skúšal sám seba. A potom vyjde, aby videl, rozšliapal, pohrdol márnosťou sveta a utiekol od nej.“
V druhej polovici 13. storočia je náuka o Kristovom Najsvätejšom Srdci už pevnou súčasťou spirituálnej teológie sv. Bonaventúru, ktorý nábožným dušiam odporúča rozjímanie Kristovho utrpenia a kontempláciu jeho piatich rán na roznietenie úprimnej lásky a vďačnosti za dobrodenia, ktoré im Boží Syn zaslúžil svojou bolestnou smrťou na kríži. Vďaka františkánom sa teda úcta k Ježišovmu Najsvätejšiemu Srdcu, charakteristická v predošlých obdobiach hlavne pre mystikov z mníšskeho prostredia, stala ľudovou spiritualitou spojenou s praxou úprimného pokánia a úsilím o nasledovanie Krista v praktickom živote.
"Keď niekto po vstupe do rehole začal byť veľmi nespokojný pre chudobnú stravu a iné požiadavky rehoľného života, a keď sa pre túto nespokojnosť tak veľmi trápil, padol pred obrazom Ukrižovaného a s hojnými slzami začal nariekať na neznesiteľné trápenie a ťažkosti v reholi, na pokrmy a nápoje bez chuti. Z boku Ukrižovaného hneď začala vytekať krv, a keď rehoľník naďalej s plačom bedákal na svoje trápenie, ako odpoveď začul z obrazu Kristove slová, aby kedykoľvek zacíti zlú chuť jedla a nápoja, namočil ich na dochutenie do Kristovej krvi."
Marcus de Ulysipone
Paray le Monial. Foto: wikipedia
Od mystiky ku kultu
Úcta k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu sa v nasledujúcich storočiach posúvala z roviny spirituality na úroveň liturgického kultu. Osobnosti ako František Salezský či Ján Eudes mali už k dispozícii vynález kníhtlače, vďaka ktorej sa ich osobná úcta k Ježišovmu Srdcu začala s novou intenzitou šíriť medzi bežných ľudí a pretvorila sa do formy moderného hnutia populárnej ľudovej zbožnosti. Prispeli k tomu aj rôzne pastoračné a charitatívne diela týchto významných osobností. František Salezský založil napríklad so svojou spoločníčkou Františkou Chantal rehoľné spoločenstvo navštívenia Panny Márie. Sestry tohto spoločenstva si uctievali Božské Srdce Pána Ježiša spolu s Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie.
Týmto dvom srdciam zasvätil v roku 1641 sv. Ján Eudes spoločnosť na podporu „padnutých žien“. Okrem toho na šírenie úcty k Božskému Srdcu založil tento svätec mužskú kongregáciu a niekoľko laických bratstiev. Bol to on, kto postavil v roku 1652 aj prvý kostol zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Zložil dokonca hodinky o Božskom Srdci a túžil po ustanovení liturgického sviatku. Od cirkevnej vrchnosti dosiahol však iba to, že sviatok Božského Srdca mohol byť každoročne 20. októbra slávený v jeho rehoľnej kongregácii.
Vrcholom tohto vývoja sa stali zjavenia Božského Srdca francúzskej mystičke, sv. Margite Márii Alacoque. Tá ako dvadsaťpäťročná vstúpila do kláštora kongregácie navštívenia Panny Márie v Paray le Monyal, kde od počiatku rehoľného života dostávala mimoriadne milosti a zjavenia. Mladá mníška ohlasovala absolútnu a bezhraničnú dôveru k Ježišovmu Srdcu, bezpodmienečné podriaďovanie sa jeho vôli, napodobňovanie Krista a čo najväčšiu lásku k bratom a sestrám. Rozšírenie úcty k Ježišovmu Srdcu do celého sveta prispeli najmä štyri zjavenia, ktoré zažila: prvé z nich sa odohralo 27. decembra roku 1673. Ježiš je zveril zvláštne poslanie hovoriť o jeho horiacej láske k ľuďom pred celým svetom. Druhé zo zjavení mala na počiatku roku 1674. Videla pri ňom Božské Srdce na tróne z plameňov. Bolo obtočené tŕňovou korunou a na vrchu malo vztýčený kríž. O niekoľko mesiacov neskôr videla Krista opäť. Žiaril Božskou slávou a mal päť rán, ktoré svietili ako slnká. Jeho hruď bola ako ohnivé more. Ježiš jej zjavil svoju veľkú lásku k ľudstvu, ktoré napriek všetkému ostáva voči nemu chladné a nevšímavé. Posledné zo zjavení mala v roku 1675. I vtedy sa Kristus sťažoval na nevďačnosť ľudí voči jeho láske. Vyslovil želanie, aby sa piatok v oktáve sviatku Božieho Tela stal dňom úcty k jeho Božskému Srdcu. V tento deň žiadal prinášať Božskému Srdcu vynáhradu za urážky a rúhania, ktoré sa mu od ľudí dostáva.
Vďaka pátrovi Columbiérovi, spovedníkovi sv. Márie Margity, sa práce na splnení Ježišovho želania ujal jezuitský rád, ktorý po celom svete šíril úctu k Božskému Srdcu a všade zakladal bratstvá Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Tento kult sa stal v cirkvi všeobecným. Pápež Lev XIII. schválil preto litánie k Božskému Srdcu ako verejnú pobožnosť. Jeho nástupca Pius X. v roku 1856 rozšíril sviatok Božského Srdca na celú cirkev a tomuto tajomstvu nechal zasvätiť aj celý mesiac jún. Nariadil tiež, že v deň sviatku Božského Srdca má byť v kostoloch vystavená Najsvätejšia sviatosť a verejne sa má konať zasvätenie sa Ježišovmu Srdcu. Podobný obrad prikázal sláviť jeho nástupca, Pius XI., na Slávnosť Krista Kráľa.
Foto: wikipedia
Slávny obraz Ježišovho Božského Srdca je spojený s vyobrazením znakov Kristovho umučenia. Stal sa ikonou, ktorá zjavuje Božiu lásku voči človeku v diele jeho vykupiteľského utrpenia. Pripomína ľuďom dôležitosť nadprirodzeného života a modlitby vo vzťahu k pominuteľnej realite tohto sveta. Kristus, ktorého kontemplujeme v tajomstve Božského Srdca, nás pozýva doceniť hodnoty nášho srdca, ktoré vo vzťahu k Bohu a k blížnym nemá byť srdcom kamenným, ale má sa stať takým, ako Srdce Kristovo, milujúcim až k ochote dávať svoj život za druhých.
Pri zjaveniach sv. Margite Márii Alacoque prisľúbil Ježiš tým, ktorí si budú uctievať jeho Božské Srdce týchto dvanásť milostí:
1. Dám im všetky milosti potrebné pre ich životný stav.
2. Udelím pokoj ich rodinám.
3. Poteším ich vo všetkých protivenstvách.
4. V živote a hlavne v hodine smrti im budem istou ochranou.
5. Každú ich činnosť hojne požehnám.
6. Hriešnici nájdu v mojom Srdci prameň a nekonečné more milosrdenstva.
7. Vlažné duše sa stanú horlivými.
8. Horlivé duše dosiahnu veľkú dokonalosť.
9. Požehnám domy, v ktorých si zavesia obraz môjho Srdca.
10. Kňazom dám milosť, aby obrátili aj tie najtvrdšie ľudské srdcia.
11. Ak niekto bude šíriť túto úctu k môjmu Srdcu, jeho meno bude v tomto mojom Srdci naveky zapísané a nikdy z neho nebude zotreté.
12. Každý, kto deväť mesiacov po sebe príjme na prvý piatok sv. prijímanie, dostane milosť konečného pokánia, takže neumrie v mojej nemilosti, ani bez prijatia potrebných sviatostí. Lebo moje Božské Srdce sa mu stane istým útočiskom v poslednej chvíli.