En arché človek v bielom, vedľa neho biele plátno. Stvorený na obraz... A bolo to veľmi dobré.
Človek vezme farbu. Prvá čierna šmuha na plátne, ale nik, kto by ju okomentoval, kto by zaplakal – ako zaplače bláznivá v podobnej scéne filmu Andrej Rubľov... No s každým zásahom na plátne aj zásah rovnakou farbou na hercovom tele. Expresívne, ale bez naturalizmu.
Všetko v podaní jedného herca. Režisér Rastislav Ballek obsadil do tejto úlohy Juraja Kukuru. Prekvapivo, keďže Kukura sa neprofiluje ako odborník na spirituálne témy. Prekvapenie sa ukazuje ako dobrý nápad: pred nami je človek, ktorý sa snaží čítať Božie slovo s porozumením. Niečo preletí, niečo vcíti. Vtelí emočne vypäté kontrastné polohy: výsmech Judášovej zrady, Kristovu opustenosť. Monodráma spôsobuje nepretržitý divácky diskomfort, lebo neumožňuje identifikáciu, no ani súcit s nijakou z predstavovaných postáv. Unikajú nám. Z tvaru sa opakovane vylína čítajúci človek, jeden z nás.
Textová montáž na spôsob veľkonočných čítaní, pretkaná žalmami. Satisfakcia len vo chvíli, kedy čakáme na dopovedanie vety, a veta... je dopovedaná. Ani slovo pridané k biblickému textu.
Inkarnácia sprítomnená vbíjaním klincov do maľby.
Viac informácií o inscenácii nájdete tu...
foto: Peter Vlkovič, zdroj: www.divadloarena.sk