V stredu 31. októbra bol v talianskej Ravelle za prítomnosti kardinála Angela de Donatis, vikára Svätého otca pre diecézu Rím, oficiálne otvorený proces blahorečenia minoritu Antonia Mansiho. Boží sluha Antonio je jedným zo šiestich spoločníkov sv. Maximiliána Kolbeho prítomných pri založení Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.) 16. októbra 1917. Slávnostných podujatí, ktoré boli spojené s otvorením kanonického procesu, sa okrem veľkého počtu veriacich a rehoľnej komunity bratov minoritov zúčastnili i zástupcovia neapolskej rehoľnej provincie a príbuzní Božieho služobníka. Rímska diecéza vyzýva všetkých, aby svedectvá a materiály dokumentujúce život pátra Antonia Mansiho poskytli na skúmanie poverenému cirkevnému tribunálu.
Kto bol Antonio Maria Mansi?
Narodil sa 9. marca 1896 v Londýne otcovi Bonaventúrovi a matke Márii Michaele. Rodičia pochádzali z talianskeho mesta Salerno. Antonio vstúpil do malého seminára v Ravelle a rehoľné rúcho prijal už vo veku 13 rokov. Gymnaziálne štúdia absolvoval v rodnom meste sv. Bonaventúru, v Bagnoreggio (Viterbo). V roku 1913 začal noviciát v Assisi. Prvé sľuby zložil v pri hrobe sv. Františka 4. októbra roku 1914. Nasledoval kurz filozofie v Montottone (Marche), po ktorom odišiel do Ríma, kde v serafínskom kolégiu študoval teológiu. Spoznal sa tam a spriatelil s bratom Maximiliánom Kolbem.
Dňa 19. marca 1918 zložil v Ríme večné sľuby a o niekoľko týždňov prijal kňazskú vysviacku. Bol vynikajúcim znalcom anglického, francúzskeho, talianskeho i gréckeho jazyka, nadaným poetom, spevákom a muzikantom. Svoje talenty zdokonaľoval štúdiom na pápežskom inštitúte Musica Sacra. Vo veku 22 rokov sa nakazil španielskou chrípkou pri opatrovaní jedného z chorých pátrov. Zomrel 31. októbra 1918. Pred smrťou povedal, že svoj život obetuje pre dobro cirkvi, pápeža Benedikta XV. a svojho rehoľného spoločenstva. Pri umieraní opakoval meno Mária.
Dňa 31. októbra 1918 ráno usnul v Pánovi brat Antonio Mansi, a to veľmi povzbudivým spôsobom. Pred smrťou mi sľúbil, že ma šikovne prevedie dobrými aj zlými cestami. Vznešeným spôsobom pestoval pokoru, poslušnosť, trpezlivosť, jednoduchosť, rehoľnú chudobu, bratskú lásku, starosť o čo najúzkostlivejšie dodržiavanie pravidiel reguly, najživšiu vieru, najužšie pripútanie k modlitbe pre Božiu slávu, pre cirkev, pre Svätého otca a náš rád, pestoval v sebe pevnú, neochvejnú nádej.
Maximilián Mária Kolbe
Spoluzakladatelia Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.)
Antonio Maria Glowinski
Páter Antonio Maria Glowinski sa narodil v rumunskom Galati 12. júna roku 1892, na vigíliu sviatku sv. Antona – veľkého divotvorcu. Pri krste v miestnom farskom kostole sa teda Anton stal jeho patrónom. Otec, ktorý mal poľský pôvod, bol úradníkom na rumunských železniciach. Kvôli práci musel byť často odcestovaný a výchovu detí Antonia a Valerie prenechával na svoju manželku Antoniettu. Tá im hlboko vštepila kresťanského ducha.
Z Antonia sa stal pokorný vyrovnaný muž tichej povahy. V škole prejavil vysoké nadanie. Každodenne prichádzal na sv. omšu do minoritského kostola. Po maturite sa rozhodol vstúpiť do rehole minoritov. V septembri 1911 začal noviciát v Assisi. Prvé sľuby zložil 7. novembra 1912 pri hrobe sv. Františka. Po nich bol poslaný do kolégia v Montottone (Marche, Taliansko) na štúdium filozofie, odkiaľ neskôr putoval na štúdia teológie do serafínskeho kolégia v Ríme. Tam 16. decembra roku 1915 zložil večné sľuby.
V auguste roku 1917 bol vysvätený na kňaza. Spolu s bratom Maximiliánom a ďalšími piatimi členmi kolégia stál pri zrode Rytierstva Nepoškvrnenej večer 16. októbra 1917. O rok neskôr v Ríme obhájil doktorát z teológie. Jeho ďalším pôsobiskom sa stal kláštor v Assisi, kde slúžil ako prefekt študentov. Po príchode do Assisi sa dozvedel, že v starom konvente na Monte Subasio (Carceri) je uväznených asi tisíc väzňov z prvej svetovej vojny. Zhruba stovka z nich boli transylvánski Rumuni. Páter Antonio im často prinášal materiálnu alebo duchovnú pomoc. V spolupráci s ďalším spoluzakladateľom M.I., pátrom Giuseppem Palom, vydal pre rumunských väzňov modlitebnú knihu v ich jazyku.
V roku 1918 zasiahla celú Európu pandémia španielskej chrípky. Páter Antonio sa ňou nakazil pri návšteve väzenia. Choroba ho pripútala 11. októbra 1918 na lôžko, z ktorého už nevstal. Po ôsmich dňoch odišiel do večnosti vo veku 26 rokov. Jeho nečakaná smrť silno zasiahla rodiace sa spoločenstvo M.I. Maximilián Kolbe však zastával názor, že jeho smrť je akýmsi potvrdením hnutia M.I. zo strany Pána Boha. Podľa Maximiliána Boh chcel, aby malo Rytierstvo Nepoškvrnenej svojho zástupcu a orodovníka v nebi. Na Antonia spomínal otec Kolbe slovami: „Nikdy nezabudnem na tú jednoduchosť a čistotu duše, ktorou žiarila jeho tvár.“
Giuseppe Pietro Maria Pal
Narodil sa 6. októbra roku 1889 v meste Zapodia v Moldavsku (Rumunsko). Ako šestnásťročný vstúpil do seminára bratov minoritov v Halaucesti. Dňa 31. októbra 1909 zložil dočasné sľuby. Predstavení ho poslali na štúdia do talianskeho Montottone (Marche). V tamojšom kolégiu sa spoznal s bratom Antoniom Glowinskim. Roku 1913 tam zložil večné sľuby, po ktorých ho predstavení poslali do medzinárodného serafínskeho kolégia v Ríme. V tomto kolégiu sa spriatelil s bratom Maximiliánom Kolbem.
Roku 1916, iba rok po začatí štúdia teológie, mu pápež Benedikt XV. udelil mimoriadny dišpenz a dovolil mu prijať kňazskú vysviacku. Zaviazal ho však dokončiť štúdia teológie. Bez ich ukončenia nesmel zastávať nijaký úrad ani vykonávať žiadnu pastoračnú službu. Primičnú sv. omšu slávil 23. apríla 1916 na hrobe sv. Petra.
V roku 1917 sa pridal k sv. Maximiliánovi a zaradil sa medzi spoluzakladateľov Rytierstva Nepoškvrnenej (M.I.). O dva roky neskôr sa vrátil do rodného Rumunska, kde vykonával službu gvardiána a farára v Liuzi-Calugare. Neskôr bol bratmi v rodnej krajine zvolený za provinciálneho ministra. Úrad zastával nepretržitých 15 rokov. V rokoch 1941 a 1942 publikoval dvojdielne historické a apologetické dielo s názvom Katolícky pôvod Moldavska. Vďaka tomuto erudovanému dielu zachránil moldavských katolíkov pred istou deportáciou. V roku 1947, počas novény pred sviatkom sv. Antona, sa podujal vyspovedať človeka s ťažkým infekčným ochorením. Na následky nákazy umrel 21. júna roku 1947. Pri smrti hľadel na obraz Nepoškvrnenej Panny Márie a počúval spev piesní Salve, Regina a Sub tuum Praesidium. V Rumunsku prebieha proces jeho blahorečenia.
Quirico Pignalberi
Ctihodný Boží sluha Quirico Pignalberi sa narodil 11. júla 1891 v talianskej Serrone (Frosinone). Roku 1908 vstúpil do rehole minoritov. Na štúdia teológie bol vyslaný do medzinárodného serafínskeho kolégia v Ríme. Tam spoznal brata Maximiliána Kolbeho. Zapáčila sa mu idea M.I. a stal sa členom prvej skupinky, ktorá toto hnutie založila. Po kňazskej vysviacke bol počas Prvej svetovej vojny odvedený, aby slúžil vo vojenskom zdravotníckom oddiele. Druhú svetovú vojnu prežil v minoritskom kláštore v dedinke Piglio (Anagni, Taliansko). Ako posledný zo spoločníkov sv. Maximiliána zomrel 18. júla 1982 vo františkánskom sociálnom zariadené v Anzio (Lazio, Taliansko).
V roku 1992 otvorila diecéza Anagni-Alatri proces jeho blahorečenia, ktorý roku 2005 prešiel do tzv. rímskej fázy. Pápež František vydal 3 marca roku 2016 dekrét, ktorým potvrdzuje hrdinské cnosti Božieho služobníka a priznáva mu titul „ctihodný“. Slávnosť beatifikácie môže prebehnúť až po tom, ako sa potvrdí zázrak na jeho príhovor.
Enrico Granata
Narodil sa 8. augusta 1888 v Lettere (Neapol) otcovi Giuseppemu a matke Giuseppe D'Antuono. Po skončení stredoškolských štúdií u otcov redemptoristov vstúpil v roku 1914 do rehole minoritov. Noviciát začal v konvente Montella no po prenesení kolégia i noviciátu ho dokončil v Santa Anastasia. Tam zložil prvé sľuby 23. septembra roku 1915. Teológiu začal študovať v meste Barra a pokračoval v serafínskom kolégiu v Ríme. Tam zložil 21. novembra roku 1917 večné sľuby. O rok neskôr ho kardinál Basilio Pompili, vikár Svätého otca pre mesto Rím vysvätil na kňaza v kostole Sant'Andrea della Valle. Po vysviacke slúžil v konventoch v Santa Anastasia a v Ravello. Neapolská rehoľná provincia vtedy vypomáhala bratom v provincii Abruzzo, preto bol Enrico neskôr vyslaný slúžiť do konventov na severe Talianska: do Lanciana a Pettorano, kde slúžil ako farár.
Po mučeníckej smrti sv. Maximiliána sa páter Enrico stal dôležitým svedkom v procese jeho beatifikácie. Dňa 12. marca roku 1962 pri vydávaní svedectva pred tribunálom cirkevného súdu v Padove so značným pohnutím ukázal prítomným zázračnú medailu Nepoškvrnenej, ktorú nosil po celý život zavesenú na krku. Večer 16. októbra roku 1917 ju dostal tak, ako brat Maximilián Kolbe, od pátra Giuseppeho Pala. Roky staroby a nemohúcnosti prežíval vo veľkej duchovnej radosti a v pokoji v sociálnom zariadení Dom Nepoškvrnenej v lokalite Bagni di Tivoli neďaleko Ríma. Dňa 24. januára 1964 odišiel do večnosti vo veku 75 rokov.
Arcangelo Girolamo Biasi
Narodil sa 7. decembra roku 1897 v meste Sfruz neďaleko Tridentu otcovi Giovannimu a matke Rose Fedrizzi. Bol tretím z deviatich detí. Pri krste dostal meno Archangelo, ale v deň rehoľnej obliečky si ho zmenil na Girolamo. V roku 1909, vo veku 12 rokov, vstúpil do minoritského chlapčenského kolégia v Camposampiero pri Padove. Dňa 4. októbra 1915 zložil svoje prvé rehoľné sľuby. O rok neskôr bol vyslaný do serafínskeho kolégia v Ríme. Doktorát z filozofie obhájil 18. júla 1918 na Lateránskej univerzite. Na sviatok Nepoškvrnenej roku 1918 zložil večné sľuby.
V procese založenia Rytierstva Nepoškvrnenej mu páter Kolbe pripisoval výnimočné zásluhy. Podľa neho práve pátri Girolamo Biasi a Giuseppe Pal presadili myšlienku formovať Rytierstvo Nepoškvrnenej ako združenie veriacich. Pri prvom rytierskom stretnutí večer 16. októbra 1917 bol páter Girolamo Biasi sekretárom tohto sedemčlenného spoločenstva.
Keď v júli roku 1918 ochorel na tuberkulózu, predstavení ho poslali na zotavenie do konventu Bolzaneto pri Janove. Zakrátko sa vrátil do Ríma, no svoje štúdia musel už v decembri toho istého roku prerušiť pre veľké bolesti. Na príkaz predstavených sa musel vrátiť do rodnej provincie, do konventu Arcella, kde sa mal úplne zotaviť. V roku 1920 sa mu zdravotný stav natoľko zlepšil, že mohol v Padove opäť nadviazať na štúdium teológie. Kňazskú vysviacku prijal 16. júla 1922 v padovskej bazilike Madonna del Carmine. Svoju prvú sv. omšu slávil na hrobe sv. Antona Paduánskeho. Za jeho prvé kňazské pôsobisko boli určené Benátky.
Nasledovalo sedem dlhých rokov, počas ktorých prechádzal z jednej nemocnice do druhej. Liečil sa v Benátkach, v San Pietro di Barbozza, v Cherso, v Pole, v Pirane a opäť v nemocnici Camposampiero. V čase utrpenia si vždy udržiaval plamienok nádeje, zároveň bol však pripravený naplno akceptovať Božiu vôľu. Túžil po uzdravení, aby mohol pracovať v Pánovej vinici. Napriek nemožnosti pracovať a značnej opustenosti, udivoval radosťou a veselosťou svojich rehoľných spolubratov aj mnohých pacientov, ktorých spoznal v spomínaných nemocniciach. Jeho kňazskou obetou bola bolesť, ktorú hrdinským spôsobom znášal na nemocničnom lôžku. Jedného dňa napísal: „Ježiš odo mňa nežiada mimoriadne veci. Chce, aby som mu bol verný v malých veciach, v ktorých ma skúša z lásky.“ Inokedy povedal: „Dokonalosť nespočíva v namáhavých a ťažkých veciach, ale v dôkladnom plnení si vlastných povinností, ktoré konáme s veľkou láskou k Bohu a horlivou láskou k blížnemu.“ Zomrel s úsmevom na perách, v deň vigílie sviatku sv. Alojza Gonzagu, 20. júla roku 1929 v nemocnici v Camposampiero. Žil 32 rokov. Od roku 2000 prebieha proces jeho blahorečenia.