K ikonografickým atribútom Antona Paduánskeho neodmysliteľne patrí jeho mladícky výzor, štíhla postava, chlapčenská tvár. V rukách máva biely kvet – spravidla ľaliu, v náručí nesie malého Ježiška. Jezuliatko sedí často na otvorenej knihe evanjelia. Hoci Anton zomrel v pomerne mladom veku (36 rokov), nebol veľký fešák. Od detstva trpel obezitou, ktorú na sklonku života znásobila vodnatieľka. Život mu v posledných rokoch komplikovala choroba spôsobujúca pokrivenie kostí.
Vzdelaný františkán mal už počas života povesť svätca. Ľudia oceňovali jeho rétorické schopnosti. Anton mal mocný zvonivý hlas, ktorý radi počúvali. V prvých desaťročiach po smrti ho teda umelci zobrazovali realisticky, ako korpulentného muža nesúceho knihu evanjelia. Poniektorí umelci ho maľovali aj s ohňom na dlani. Ako vzniklo zobrazenie, ktoré ho najviac charakterizuje dnes?
Antona môžeme spoznávať rôznymi spôsobmi. Najpopulárnejšou cestou sú legendy a rozprávania o zázračných javoch spojených s jeho životom. Po ôsmich storočiach je zbierka legendárnych rozprávaní o Antonovi a jeho zázrakoch neobyčajne rozsiahla. Hoci počas života svätca neboli tieto príhody známe, po jeho pohrebe sa v súvislosti s kanonizačným procesom v priebehu niekoľkých mesiacov priam roztrhol mech s najneuveriteľnejšími svedectvami. Akýsi človek vtedy vyhlásil, že keď raz Anton nocoval v jeho dome a modlil sa v izbe, ktorú mu prenajal, uvidel vychádzať spod dverí veľmi jasné svetlo. Zvedavý domáci nazrel do izbičky cez okienko a uvidel Antona, ako v nebeskej žiare objíma malého Ježiška a teší sa z pohľadu do jeho krásnej detskej tváre.
Giotto: Zjavenie sv. Františka počas Antonovej kázne na kapitule v Arles.
Po stredovekých legendách a rozprávaniach o zázrakoch je druhou cestou na odkrývanie Antonových tajomstiev jeho teologické dielo. V podrobnej exegéze nedeľných a sviatočných evanjelií hovorí Anton na jednom mieste o Ježišovi, ktorého by si mal hriešny človek uctiť v podobe malého dieťaťa. Treba k nemu pristúpiť s kvetom v ruke: „Ak vykonáš dieťaťu nejakú nespravodlivosť, ak ho provokuješ urážkou, ak ho udrieš, no potom mu ukážeš kvet, nejakú ružu alebo iný kvet, ak pri ukázaní urobíš aj gesto darovania, dieťa nebude viac spomínať na urážku, ktorú si mu spôsobil. Prejde ho hnev a bude utekať do tvojho objatia. Tak aj po tom, ako urazíš Krista smrteľným hriechom alebo akoukoľvek nespravodlivosťou, ponúkni mu kvet skrúšenosti alebo ružu vyznania (spovede) orosenú slzami – slzy sú totiž krvou duše – Kristus si viac nespomenie na urážku a pobeží ti v ústrety aby ťa objal a pobozkal.“
I keď umelci spočiatku zobrazovali Antona inak, dnes si ho už nevieme predstaviť bez kvetinky a dieťaťa Ježiša. Tento obraz uspokojí ľudovú zbožnosť postavenú na legendách o zázrakoch, i nároky teológov študujúcich jeho autentické učenie.