Každá dolina nech sa zdvihne

November 28, 2019

Po sviatku Krista Kráľa vstupujeme do najkrajšieho obdobia roka – adventu (adventus – z lat. príchod). Prvou adventnou nedeľou sa začína nový liturgický rok. Pripravujeme sa na najradostnejšiu udalosť – narodenie Pána. Advent nám pripomína nielen prvý historický príchod Spasiteľa, ktorý prišiel na svet „v plnosti času“ ako malé bezbranné dieťa, ale i skutočnosť, že máme byť pripravení na jeho druhý slávnostný príchod, keď príde ako Pán a Sudca všetkého stvorenia.

 

Spasiteľovmu narodeniu predchádzalo obdobie dlhého očakávania, kedy Boh prostredníctvom starozákonných prorokov posilňoval vo vyvolenom národe vieru a nádej v príchod Mesiáša. Posledný zo starozákonných prorokov, Ján Krstiteľ, vyzýval k pokániu a obráteniu ako o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, urovnávajte  chodníky!“ (Mk 1,3)

 

Dejiny adventu

Adventná predvianočná príprava sa spomína už v starovekom Ríme za pápeža Leva I. (440 – 461). Iná zmienka o advente pochádza z Francúzska, kde v meste Macon v r. 582 koncil nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie tak trvalo šesť týždňov. Pápež Gregor I. ho neskôr skrátil na štyri týždne.

 

Mariánske obdobie

Cirkev si v advente osobitným spôsobom uctieva Pannu Máriu, vyvolenú Matku Božieho Syna, pretože svojím súhlasom s Božím plánom spásy vrátila ľuďom stratenú nádej na večný život v Božej prítomnosti. S láskou nosila pod srdcom Božie Dieťa a s radosťou očakávala jeho narodenie. Svojím postojom plným viery a dôvery nás učí správne sa pripravovať na jeho príchod. Adventná liturgia oslavuje Pannu Máriu sviatkom Nepoškvrneného počatia Panny Márie (8. decembra), pred ktorým sa vo väčšine katolíckych farností koná deviatnik alebo novéna.

 

V mnohých farnostiach sa obnovuje dávna tradícia slávenia tzv. rorátnych svätých omší. Slávia sa skoro ráno a majú krásnu symboliku. Veriaci počas nich vzývajú Ježiša Krista, ktorý je Svetlom a pripravujú sa na jeho narodenie. Slúžia sa v neosvetlených chrámoch, ktoré osvetľujú iba sviece alebo lampáše v rukách ľudí. Roráty tak pripomínajú, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“, ale tma nemôže zabrániť Svetlu, aby vstúpilo a osvietilo ľudský život. Narodenie Krista prinieslo svetlo Božieho zjavenia a nádej na vykúpenie. Roráty sa slávia ku cti Božej Matky, pretože adventná liturgia intenzívnejšie zdôrazňuje posolstvo archanjela Gabriela Panne Márii. Názov „roráty“ je odvodený od prvej slohy latinskej adventnej piesne zo 16. storočia: „Rorate caeli desuper...“ (Roste nebesia z výsosti...)

Adventné vence

V prvú adventnú nedeľu si v chrámoch a vo väčšine domácností zapálime prvú sviečku na adventnom venci. Ten býva uvitý zo stále zelených vetvičiek, väčšinou ihličnanov. Kruhový tvar symbolizuje večnosť a nesmrteľnosť, zelená farba je farbou nádeje, štyri sviece predstavujú štyri adventné nedele a ich svetlo symbolizuje Krista. Keďže advent má pôstno-kajúcny charakter, farba sviec a stúh, ktoré ich zdobia, je zvyčajne fialová, jedna môže byť ružová, tú zapálime v tretiu adventnú nedeľu – nedeľu radosti.

 

Dni svetla

Napriek tomu že v období adventu sú dni najkratšie a prírodného svetla je málo, svetlo ho charakterizuje. Zohráva hlavnú úlohu i v ďalšej krásnej tradícii – odovzdávaní Betlehemského svetla. Podľa stredovekej legendy okupovali na prelome 11. a 12. storočia turecké kmene posvätné miesta, kde sa narodil a zomrel Pán Ježiš a znemožnili kresťanom navštevovať ich. Preto na výzvu pápeža Urbana II. rytieri zorganizovali križiacke výpravy do Palestíny. Podarilo sa im oslobodiť Betlehem i Jeruzalem. Boje však boli veľmi kruté a veľa bojovníkov ich neprežilo. Jeden mladý križiak prisahal, že ak prežije a vráti sa do rodnej krajiny, prinesie tam plamienok ohňa z betlehemskej baziliky. Po troch rokoch, tesne pred Vianocami, sa traja zúbožení mládenci skutočne vrátili do rodnej Florencie a jeden z nich niesol zapálenú sviecu. Jeho spoločníci dosvedčili, že plameň zapálil v Betleheme a niesol ho zapálený v búrkach, vetre, po púšti i po mori a chránil ho aby nezhasol. Sviecu umiestnili v kostole a od nej si zapaľovali svetlo všetci veriaci.

 

Novodobá história Betlehemského svetla začína od r. 1986 a má pôvod v Rakúsku. Rakúska televízia organizovala vianočnú zbierku pre postihnuté deti. Aby akciu oživila, organizátori poslali pred Vianocami do Betlehema postihnuté dieťa, aby v Bazilike Narodenia Pána zapálilo od večného svetla plamienok a letecky ho priviezlo späť do Linzu. Odtiaľ ho miestni skauti rozniesli do celého Rakúska a zrodila sa tradícia Betlehemského svetla. Od r. 1990 ho skauti prinášajú i na Slovensko. Plameň Betlehemského svetla odpaľujú v Betleheme rakúske deti. Dieťa, ktoré je pre túto úlohu vybrané, dostane čestný titul Dieťa svetla. Vyberajú sa deti aktívne v charitných dielach, alebo ktoré preukázali odvahu pri záchrane života.

 

Dieťa svetla roku 2019 je Victoria Kampenhuber, pochádza z mesta Enns a je veľmi aktívna v mládežníckom Červenom kríži.

 

 

Adventní svätci

V adventnom období si pripomíname viacerých významných svätcov. K najznámejším a najobľúbenejším patrí sv. Mikuláš z Myry. Narodil sa okolo r. 270 v maloázijskom meste Patara v rímskej provincii Lýcia. Bol biskupom v Myre (dnešné Turecko), kde i zomrel. Pochovaný je v talianskom meste Bari. Bol láskavý a milosrdný. Rodičia mu zanechali pomerne veľký majetok, ale Mikuláš ho používal pre dobro chudobných. Rozdával almužny, pomáhal hladujúcim a trpiacim. K jeho životu sa viaže veľa legiend. Najznámejšia hovorí, že v jeho susedstve žila rodina, ktorej otec prišiel o všetky peniaze. Trápilo ho, že nemá veno pre svoje dcéry a tak sa rozhodol pre zúfalý čin, chcel aby si zarábali prostitúciou. Keď sa to Mikuláš dozvedel, v noci mu potajomky vložil do okna mešec s peniazmi pre prvú dcéru, zopakoval to aj pre ďalšie dve dcéry. Prekvapený muž začal pátrať po neznámom dobrodincovi a objavil Mikuláša. Ďakoval mu a odprosoval ho za svoj zlý úmysel. Mikuláš vo svojej dobročinnosti pokračoval, napriek prenasledovaniu a väzneniu zachraňoval ľudí z hmotnej i duchovnej biedy a pomáhal prenasledovaným kresťanom. Úcta k nemu sa rozšírila do celého sveta, mimoriadne je uctievaný vo východnej byzantskej Cirkvi. Jeho milosrdenstvo a snaha pomáhať biednym inšpirovali zvyk obdarovávať sa navzájom 6. decembra, kedy slávime spomienku na sv. Mikuláša, malými darčekmi. Radosť z jeho sviatku majú hlavne deti, ktoré si v balíčku nájdu sladkosti, ak boli poslušné, ak nie, uhlie alebo zemiak. Sviatok sv. Mikuláša im tak skráti dlhé obdobie očakávania Vianoc.

 

Dňa 13. decembra si pripomíname pannu a mučenicu, sv. Luciu. Zmienky o nej sa zachovali v katakombách sv. Lucie a sv. Jána v Syrakúzach. Rodičia boli kresťania, otec však skoro zomrel a matka Luciu často vodila na hroby sv. mučeníkov. Pre Luciu sa stala vzorom sv. Agáta. Zasvätila sa Bohu a svoj majetok rozdávala chudobným. Matka s tým najskôr nesúhlasila, ale po uzdravení z ťažkej choroby, na príhovor sv. Agáty, Luciu podporovala. Počas Diokleciánovho prenasledovania kresťanov ju pohanský mladík, ktorému ju matka prisľúbila, z pomsty za odmietnutie udal a dal uväzniť. Lucia podstúpila kruté mučenie ale viery sa nevzdala. Poliali ju smolou a chceli ju upáliť, ale oheň, ktorý okolo nej zapálili, sa jej zázrakom nedotkol. Kat jej napokon prebodol hrdlo. Lucia zomrela 13. decembra r. 304. Pred smrťou predpovedala pád cisára Diokleciána a povolenie kresťanskej viery. Dioklecián do roka padol a o deväť rokov cisár Konštantín I. Veľký povolil kresťanstvo. Uctievajú ju katolíci i pravoslávni a ako jedinú svätú i luteránski Švédi a Nóri. So sviatkom sv. Lucie sa spája veľa ľudových zvykov, v ktorých sa predstavuje ako rozdeľovateľka darov a šíriteľka svetla.

 

Ďakujme Bohu za štedrosť darov, ktoré nám v tomto adventnom čase požehnáva a prežívajme ho s radosťou a pokojom.

 

 

 

Spracované podľa internetových zdrojov.

 

 

 

 

 

  

Share on Facebook
Share on Twitter
Please reload

Najnovšie príspevky