Loreto, domček Nepoškvrnenej Márie

May 15, 2018

25. marca roku 1969 bola v Nazarete požehnaná nová Bazilika zvestovania Panne Márii, dielo Giovanniho Muzia. Počas prác na stavbe chrámu vykonali dvaja františkáni Bellarmino Bagatti a Emmanuele Testa archeologický výskum v okolí tzv. jaskyne zvestovania, miesta, ktoré bolo podľa tradície dejiskom stretnutia Márie s anjelom Gabrielom. Františkáni odkryli jeden z prvých kresťanských kostolíkov, vlastne ešte synagógu, budovu, v ktorej sa na počiatku 2. storočia schádzali židokresťania a mnohí z nich boli príbuznými Márie a Jozefa. Ide o tých, ktorých evanjelia nazývajú Ježišovi bratia. Na skromnom mieste kultu z antických čias identifikovali archeológovia znaky najstaršej mariánskej úcty. Na jednej zo stien sa nachádza zrejme najstarší známy grafit hovoriaci: „Chaire Maria" (Zdravas Mária).

Toto najstaršie kultové miesto svedčiace o úcte k Panne Márii, bolo vytvorené v bezprostrednom kontakte s miestom, kde Mária skutočne vyrastala, kde bol jej rodný dom, kde prijala návštevu anjela a kde pravdepodobne so sv. Jozefom vychovávala malého Ježiška. Predpokladáme teda, že s istotou vieme, kde stál Máriin dom. Vlastne, vieme, kde stojí, pretože jaskynka, ktorá bola jeho súčasťou, sa nikdy zo svojho miesta nepohla. To sa však nedá povedať o druhej, murovanej časti nazaretského domčeka. Ten sa už takmer 800 rokov uctieva ako výnimočná relikvia v talianskom mestečku Loreto.

 

Na krídlach anjelov

Loreto je pútnické miesto v strednom Taliansku (provincia Ancona). Tamojší mariánsky pútnický kostol stojí na pahorku pri pobreží Jadranského mora. Pôvodne to bol vrch, na ktorom rástol vavrínový háj, ktorý vlastnila pani s menom Laureta. V latinčine je slovom „laurea" nazývaný vavrín. V  bazilike nad morom sa ukrýva kaplnka, ktorú nazývame Domček Božej Matky. Uctieva sa v nej loretánska Madona s Ježiškom v náručí. Figúrka má čiernu farbu.

 

Stredoveká legenda tvrdí, že v roku 1291, keď sa definitívne ukončili križiacke vojny v Palestíne, murované steny Máriinho domu boli „tajomným anjelským spôsobom“ prenesené najskôr do dnešnej Rijeky v Dalmácii. Nazaretský domček našli údajne drevorubači cestou do práce na kopci Tersato ráno 10. mája roku 1291. Bola to malá kamenná stavba, ktorá tam predtým nestála. Nemala žiadne základy, stála iba na tráve. Vo vnútri sa nachádzal krb, police, stôl, kamenný oltár s krížom a socha Panny Márie s Ježiškom na rukách. Správa o objavení domčeka vyvolala rozruch. Po krátkom čase došlo k náhlemu uzdraveniu ťažko nemocného Alexandra de Giorgi, ktorý sa vraj predtým modlil k tajomstvu zvestovania. Ľuďom odovzdal tento uzdravený muž odkaz Panny Márie, že kamenný domček je vlastne nazaretským domčekom Svätej rodiny. Miestny panovník Mikuláš Franga následne poslal do Nazareta štyroch mužov, aby zistili, čo je na tom pravda. Vrátili sa s tým, že v Nazarete skutočne našli už len základy bez domu a zvyšky odneseného domčeka mali taký istý materiál i rozmery, aký mal domček, ktorý sa u nich objavil. Kostolík na kopci Tersato sa stal okamžite cieľom pútnikov z celej Dalmácie. Dlho tam však nezostal. O pozemok pod Svätým domčekom sa vraj škaredo sporili dvaja muži; iné legendy vravia, že pútnikov prepadávali zbojníci. Anjeli teda dom Svätej rodiny zdvihli a z Dalmácie ho preniesli do Loreta (bolo to v noci z 9. na 10. decembra roku 1294).

 

Legenda prežila veky a stala sa obľúbeným motívom výtvarníkov. Panna Mária z Loreta bola v roku 1920 vyhlásená pápežom Benediktom XV. za patrónku letcov. Jeden z kardinálov sa vtedy vyjadril, že letci majú byť spojení so Svätým domčekom v Lorete nielen kvôli prastarej tradícii o zázračnom lete anjelov, ale najmä kvôli letu, ktorý podnikol sv. archanjel Gabriel do nazaretského domčeka k Panne Márii. Úlohou letcov je prijať za svoj štýl letu let archanjela Gabriela a z každej svojej misie učiniť posolstvo pokoja, aby sa z každého miesta na svete stále viac šírila radostná zvesť, že Boh si postavil svoj príbytok medzi ľuďmi“.

 Loretánsky domček, foto: www.santuarioloreto.it

 

Slávni pútnici

Celé stáročia patrí mariánsky chrám v Lorete k najviac navštevovaným pútnickým miestam. Ján Pavol II. ho nazval „srdcom kresťanskej mariánskej úcty“. Duchovnú službu pútnikom v Lorete poskytovali donedávna otcovia minoriti, dnes v nej slúžia bratia kapucíni. Toto populárne sanktuárium oficiálne navštívilo údajne až 12 pápežov. Klement V. bulou zo dňa 18. júla 1310 potvrdil pravosť Svätého domu a Inocent XII. v roku 1699 dokonca zaviedol do cirkevného kalendára sviatok jeho zázračného prenesenia z Nazareta. Dvaja pápeži (Pius II. a Pavol II.) navštívili Loreto, aby sa Panne Márii poďakovali za zázračné uzdravenie z vážnych chorôb. Ján XXIII. ho navštívil v roku 1962, Ján Pavol II. tam zavítal až päťkrát, Benedikt XVI. ho navštívil v roku 2007. Pápeža Františka vyzval na návštevu Loreta malý chlapec, ktorý mu pred rokom v liste položil otázku: „Kedy prídeš do Loreta?" Pápež mu odpovedal prostredníctvom masmédií slovami: „Nikdy nehovor nikdy!"

 

Okrem pápežov si púť do Loreta vykonali aj sv. Ignác z Loyoly, sv. František Xaverský, sv. Terézia z Lisieux. Sv. Maximilián Mária Kolbe tam putoval v roku 1930 pred misijnou cestou do Japonska. V 17. storočí zavítal do Loreta Galileo Galilei, v 18. storočí zase Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý následne zhudobnil Loretánske litánie.

Čo na to veda?

Historické a archeologické výskumy, ktoré boli v posledných desaťročiach vykonané  v sanktuáriu Domčeka Panny Márie, potvrdili starú tradíciu. Kaplnka, ktorá je považovaná za dom Svätej rodiny, bola s najvyššou pravdepodobnosťou ozaj privezená z Palestíny. Výskumy v nazaretskom Chráme zvestovania i v Chráme zvestovania v Lorete potvrdili, že pôvodný dom Ježišovej Matky pozostával z dvoch priestorov. Prvý priestor, jaskyňa vytesaná do skaly, je pod bazilikou v Nazarete. Druhým priestorom domu bola neveľká predná izba pozostávajúca z troch murovaných stien pripojených k otvoru spomínanej jaskyne.

 

Vďaka archívnym výskumom sa podarilo osvetliť i legendu o anjeloch a dnes je všeobecne akceptovaná hypotéza, že steny Máriinho domu boli do Loreta privezené po Stredozemnom mori loďou. Transport však iniciovala šľachtická rodina s menom „Angeli“ (tzn. Anjeli). Dokument zo septembra roku 1294 svedčí, že Niceforo Angeli, panovník z Epíri, pri príležitosti svadby svojej dcéry Ithamar s Filippom z Taranta, štvrtým synom neapolského kráľa Carla II. d´Angio, odovzdal veno, ktorého súčasťou boli „sväté kamene prinesené z Domu našej Panej, Panny, Božej Matky“.

 

Pravdivosť príbehu potvrdzujú aj nálezy v stenách sanktuária. Pri skúmaní muriva Máriinho domčeka sa našlo päť krížov z červenej látky, ktoré boli znakmi križiakov, alebo rytierov niektorého z početných vojenských rádov, úlohou ktorých bolo ochraňovať dôležité pútnické miesta a relikvie v Palestíne. V murive sa našli i zvyšky škrupín pštrosích vajec. Aj to sa považuje za dôkaz palestínskeho pôvodu a znak, ktorý sa v tradičnej symbolike spája s tajomstvom Kristovej inkarnácie, čiže vtelenia Božieho Syna. Múry domčeka sú vybudované so zvláštnou štruktúrou. Dokázateľne ide o murárske umenie, ktoré nepochádza z loretského kultúrneho konceptu. Technické porovnanie Svätého domčeka v Lorete s jaskynkou pod novou Bazilikou v Nazarete ukázalo, že obe časti pôvodného domu vznikli v rovnakom čase. Majú rozmery, ktoré poukazujú na to, že pôvodne tvorili jeden celok a oddelené časti do seba presne zapadajú. Preukázalo sa, že kamene Máriinho domčeka v Lorete boli opracované tzv. nabatejským spôsobom, teda technikou, ktorá bola rozšírená v Galilei v čase Pána Ježiša.

 Loretánsky domček, pohľad na tri steny privezené z Nazareta, foto: www.santuarioloreto.it

 

Obrovský záujem odborníkov vzbudili nápisy, grafity na stenách loretského domu. Experti poukazujú na ich židokresťanský obsah a na veľkú podobnosť s nápismi nájdenými na zvyškoch toho istého domu v Nazarete.

 foto: www.santuarioloreto.it

 

Stena loretského domčeka, pri ktorej stojí oltár a figúrka Čiernej Madony, nie je originálna. Východná časť príbytku bola totiž na pôvodnom mieste napojená na vytesanú jaskyňu. Tri originálne steny, ktoré sú vysoké takmer tri metre, naozaj nemajú základy. Postavené boli na antickej ceste. Dnes sú sčasti omurované červenými tehlami, ktoré pochádzajú z okolia Loreta a samozrejme, nie sú pôvodné. Dostali sa tam v roku 1536, keď bolo toto miesto upravené pre potreby kultu. Ďalším zásahom do pôvodnej podoby bolo vyhotovenie freskovej výzdoby, ktorá sa dnes zachovala už iba fragmentárne.

 

Z vonkajšej strany je Máriin domček obložený mramorom. Obloženie inicioval pápež Július II. okolo roku 1507. V roku 1509 nakreslil slávny Donato Bramante jeho návrh. Následne ho realizovali renomovaní talianski renesanční umelci.

Čierna Madona

Pôvodná Čierna Madona z Loreta pochádzala zo 14. storočia (zničil ju požiar v roku 1921). Loretánska Madona je „Čiernou Madonou“. Mnohí ľudia si myslia, že je vyhotovená z ebenového dreva. Nie je to však pravda. Vytesali ju z libanonského cédra. Drevo libanonského cédra má symbolický mariologický význam. Cédre v Libanone produkujú zvláštnu živicu, ktorá obsahuje látky s repelentnými účinkami. Ich drevo netrpí napadnutia drevokazným hmyzom. Je ideálnym materiálom na vytvorenie podoby Nepoškvrnenej Panny plnej milosti, celej krásnej, nedotknutej hriechom. Céder nemá čierne drevo. Mária je zvonka čierna, vo vnútri biela.

 

V stredovekej mystike, zvlášť vo františkánskom prostredí (a loretskú baziliku spravovali minoriti) sa Mária stotožňovala s dokonale krásnou nevestou, ktorú Boh miluje a obdivuje v biblickom spise Veľpieseň. V Božích očiach je Mária celá krásna a niet na nej nijakej škvrny: „Celá si krásna, priateľka moja, a škvrny na tebe niet“ (Pies 4,7). Figúrka teda dostala svoj odtieň na základe duchovného výkladu biblickej knihy. Milovaná z Piesne nad piesňami hovorí: „Čierna som, no predsa pôvabná, dcéry jeruzalemské, ako stany Kedáru, ako stanové závesy kmeňa Šalma.“ (Pies 1,5)

Foto: www.santuarioloreto.it

 

V komentári súčasného biblistu kardinála Gianfranco Ravassiho je koža dievčaťa, čo túto pieseň spieva, opálená slnkom. Ide o farbu, ktorá je podobná farbe beduínskych stanov. Poeta spomína šiatre beduínskeho kmeňa z Kedáru, kmeňa z Izmaelovho  potomstva (Gn 25,13). Farba kože milovanej nie je výsledkom radostného života v prírode stredomorskej slnečnej panorámy. Je prirodzeným dôsledkom namáhavého života v palestínskej stepi, kde musí obyčajná žena dbať o poľnohospodárske práce dokonca aj v páľave slnka. Doslovný význam biblického textu Veľpiesne by teda poukazoval na to, že dievča sa na pohľad nijako nelíši od iných chudobných palestínskych dievčat, čo musia od rána do večera namáhavo pracovať na slnku, jej milý ju však medzi nimi rozpoznáva ako úplne výnimočnú, ako tú, ktorá je celá krásna, tú, čo medzi ostatnými dievčatami vyniká jak ľalia medzi tŕním (Pies 2,2).

 

Stredovekých teológov doslovný význam biblických textov príliš nezaujímal. Prednosť mal spirituálny výklad, ktorý vnímal biblický text ako alegorickú reč slúžiacu k mravnému poučeniu veriacich a cestu k mystickej kontemplácii tajomstva Boha. Jeden z najvplyvnejších autorít stredoveku, cistercitský mních Bernard z Clairvoix, vo svojom komentári na knihu Veľpieseň rozoznáva v čiernej snúbenici obraz svätcov, ktorí vynikajú poníženým a opovrhnutiahodným zovňajškom, často zanedbaným, vo vnútri ale ukrývajú žiarivú Pánovu tvár, lebo sú v stále väčšej sláve premieňaní na jeho obraz. Svätci sú podľa Bernarda navonok čiernymi, vnútorne ale žiaria bielobou.

 

„Právom svätci opovrhujú nadbytočnými ozdobami a pestovaním svojho ľudského zovňajšku, ktorý nutne podľahne skaze a so všetkou starostlivosťou sa venujú tomu, aby rozvíjali svoje  vnútro, ktoré je Božím obrazom a zo dňa na deň sa obnovuje. Majú totiž istotu, že Bohu nemôže byť milšie nič nad jeho obraz, ak bude obnovený do svojej pôvodnej krásy. Preto je všetka sláva svätcov vnútri, nie na povrchu,“ hovorí Bernard. V podobnom duchu vysvetľuje slová o čiernej snúbenici Anton Paduánsky: „Navonok som čierna pre popol a kajúci pás okolo mojich bedier, pre pôsty a nočné bdenia, ale vnútri som krásna pre čistotu mysle a pravdivosť mojej viery.“

 

Bernard sa odvažuje povedať aj o Ženíchovi, o Kristovi, že bol čierny. Veď Boží služobník, o ktorom spieva svoju pieseň prorok Izaiáš, nemal podoby ani krásy, aby sme sa mu klaňali, čiže „bol čierny“, no zažiaril v Božskej sláve na hore premenenia. „Sám seba stotožnil s hriechom a ja by som sa mal báť nazvať ho čiernym?“, pýta sa Bernard.

 Sv. Bernard. Foto: wikimedia.com

 

Mária - nasledovníčka Boha, ktorý sa stal človekom

Na záver svojej meditácie adresuje sv. Bernard Kristovi nasledujúce slová: „Akého pôvabného ťa vidím, milý Pane Ježišu, v mojej ľudskej podobe! Nielen pre Božské zázraky, ktoré z teba vyžarujú, ale i pre pravdu, miernosť a spravodlivosť. Blažený ten, kto ťa horlivo pozoruje, keď jednáš ako človek vo svojom prebývaní medzi nami a zo všetkých síl chce byť tvojím nasledovníkom! Tento dar blaženosti prijala ako prvotinu zo svojho vena tvoja pôvabná snúbenica, a tak neváha napodobňovať to, čo je na tebe pôvabné, ani sa nezdráha znášať to, čo je čierne. Preto aj povedala: „Čierna som, no predsa pôvabná, dcéry jeruzalemské.“ A pridala prirovnanie: „Ako stany Kedáru, ako stanové závesy kmeňa Šalma.“

 

Ľúbezná Kristova služobnica a najmilšie dievča, Panna Mária, bezvýhradne nasleduje svojho Syna, je navonok ako ostatné dcéry matky Evy. Vo vnútri je však celá krásna. Niet v nej žiadnej skazy dedičného hriechu – je zdravá a silná ako libanonský céder. Toto je Nepoškvrnená Panna, Madona z Loreta, ktorej nábožní veriaci dávali pri vzývaní jej príhovoru tie najkrajšie prívlastky, biblické tituly a tak vytvorili tzv. Loretánske litánie. Vždy, keď ich budeme spievať, túžme sa premieňať na Kristovho najvernejšieho učeníka, ktorý vzal Máriu do svojho domu a po zvyšok života s ňou prebýval ako jej vlastný syn.

 

Modlitba pútnika z Loreta

Pane Ježišu! Príbeh tvojho veľkonočného putovania do Jeruzalema, keď si mal dvanásť rokov, sa končí návratom do Nazareta, kde si žil v poslušnosti voči Márii a Jozefovi. Idem spolu s tebou a vchádzam do chudobného domčeka, ktorý si posvätil modlitbou a prácou. Sadám si na zem a uctievam tajomstvá tvojho skrytého života. Ty si ma vyzval, aby som sa stal členom Svätej rodiny, ktorá z loretánskeho pahorku pomáha svojim členom a poskytuje im útechu, zveruje im úlohu opatrovať Boží dar milosti, šíriť pravdu a lásku a prinášať svojim bratom a sestrám odlesk svetla, ktoré rozptyľuje temnotu, premáha strach a ohlasuje vzkriesenie. Ježišu, ty žiara Svätej rodiny z Nazareta, posväť našu rodinu, našu malú domácu cirkev, oživuj stále moju vieru, podrobuj ju skúške, zabezpeč jej zásluhy a rozširuj pole pôsobenia svojej milosti,

lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.

Amen.