K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka.Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“
Lk 20, 27-38
Židia nemali dobre vypracovanú náuku o posmrtnom živote. Len v pomerne úzkom kruhu farizejov sa krátko pred naším letopočtom začal šíriť názor, že jedného dňa Boh ustanoví svoje kráľovstvo, a tí, čo boli počas života spravodliví, budú vzkriesení tak, že sa vrátia do svojho tela a do života, ktorým žili pred smrťou. Dnes stoja pred Ježišom saduceji, židovskí kňazi, ktorí v posmrtný život neveria. Pre nich bolo náboženstvo zdrojom pozemského blahobytu, život po živote ich nezaujímal. Kvôli zmŕtvychvstaniu boli s farizejmi v konflikte. Ich príbeh o žene, čo mala sedem mužov, je zdanlivo nepriestrelným logickým argumentom. A majú pravdu. Ak by bolo zmŕtvychvstanie návratom zo stavu smrti do života, ktorý sme žili pred smrťou, nebolo by to víťazstvo. Nad smrťou nevíťazí ten, kto zomrie a vstane, ale ten, kto nezomrie.
Vzkriesenie, ktoré ohlasuje Ježiš, nie je totožné s tým, v aké verili farizeji. Samotné Ježišovo vzkriesenie nie je návratom do života, ktorým žil pred ukrižovaním. Preto Ježiš po Veľkej noci ukazoval učeníkom svoje smrteľné rany... Ježiš sa svojím vzkriesením nevrátil späť, ale urobil veľký krok vpred. Inauguroval nám iný, nový život, taký, ktorým predtým ešte nikto nežil. Potom nás v krste do tohto nového života voviedol. My sme tí, o ktorých hovorí, že už ani umrieť nemôžu, lebo sme ako anjeli a sme Boží synovia, pretože sme synmi vzkriesenia.
Keď Lazárova sestra hovorila, že verí vo vzkriesenie (verila tak, ako učili farizeji), Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život! Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď zomrie...“ Teda človek, ktorý verí v Krista, neumiera. Telesná smrť je preňho iba prechodom zo života do života. Smrť nad ním nevíťazí. Prví kresťania z tohto dôvodu označovali deň svojej telesnej smrti ako „dies nativitatis“, deň narodenia pre nebo.
Ak by nám v lone matky niekto tvrdil, že existuje život po pôrode, možno by sme sa tiež smiali. Možno by sme nechceli ani uveriť, že existuje matka, ktorá nás miluje a živí. Pôrod by sme považovali za koniec svojej existencie. Našťastie, jedno narodenie sme už prežili. Nech aj telesná smrť bude pre každého z nás takýmto šťastným prechodom.