Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha.
On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“
Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im:
„Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“
Lk 24, 35-48
Dnešné evanjelium sa začína správou o návrate emauzských učeníkov do Jeruzalema. Zvestujú bratom vo večeradle, že po celý deň boli s Ježišom, ale spoznali ho až v poslednej chvíli, pri lámaní chleba. Uprostred ich rozprávania sa ocitá medzi nimi sám Ježiš. Lukáš zdôrazňuje, že sa nezjavil. Ježiš „zastal uprostred nich“. Bol celý čas tam, je ustavične prítomný v spoločenstve učeníkov, ale ani tu ho nikto nevidel, nevnímali jeho prítomnosť.
Toto stretnutie je veľmi zvláštne. Predstav si, že raz ráno sedíš doma za stolom, čítaš noviny a tvoj brat, ktorý zomrel, ktorého si oplakal, vojde do kuchyne a povie: „Urob mi, prosím, kávu.“ Asi pred desiatimi rokmi zavraždili moju spolužiačku. Ak by jedného dňa prišla do nášho kláštora a povedala mi, že žije, bol by som najšťastnejším človekom na svete. Znamenalo by to predsa, že doráňané telo, ktoré sme pochovali, nepatrilo jej. Alebo by to znamenalo, že niekto jej rany uzdravil a priviedol ju opäť k životu. Vzkriesený Kristus nie je tento typ návštevy. Áno, budí v učeníkoch radosť, lebo je očividne živý, tak živý, ako nikdy predtým, ale jeho prítomnosť budí aj strach, ktorý je chvíľami aj silnejší, ako táto radosť. Prečo? Živý Ježiš má smrteľné rany a smelo ich ukazuje. Pýši sa nimi... To ich vydesí.
Načo sú mu rany? Prečo je dôležité, aby sme ich videli a vnímali, že k vzkriesenému Kristovi patria? Ježiš zjavuje, že jeho život po vzkriesení nie je taký, ako by sme pretočili kazetu s jeho príbehom späť pred ukrižovanie. Ježiš sa po vzkriesení nevracia do tohoto života, ktorým žil pred smrťou. Vzkriesením prechádza ďalej. S celou svojou realitou (aj s telom, ktoré skutočne zomrelo) prešiel do úplne nového života. Do života, akým dosiaľ ešte nikto nežil.
Stará legenda hovorí, že jedného dňa sa diabol podujal omotať si okolo prsta zbožného muža, svätého Martina. Zjavil sa mu v podobe Krista a povedal: „Martin, ja som tvoj Spasiteľ. Prišiel som, aby som ti sám hovoril, čo máš robiť a ako sa správať.“ Martin sa na svojho hosťa zahľadel a opýtal sa: „A kde máš rany po umučení?“ Diabol odpovedal: „Po vzkriesení všetky rany pominú. Pri oslávení ich viac niet.“ Martin odvetil: „Ak nemáš rany, tak choď preč, nie si môj Spasiteľ!“
Zdá sa, že existuje odpoveď na otázku, prečo nedokážeme v našom spoločenstve rozpoznať prítomnosť vzkrieseného Pána... Nedokážeme to, lebo sme ešte tak, ako učeníci z Emauz i z večeradla presvedčení, že utrpenie a telesná smrť sú prekážkou k tomu, aby bol človek živý. Desíme sa toho, že pozemský život je spojený s bolesťou a telesnou smrťou. Veľkonočné tajomstvo hovorí, že utrpenie a telesná smrť, to nie je koniec života. Je to brána do nového, omnoho skutočnejšieho života. Je to život ktorý inauguroval Kristus a každý, kto uverí a dá sa pokrstiť, má týmto životom žiť naveky. Keď o chvíľu zasadneme, aby sme s ním stolovali, prosme ho, nech otvorí našu myseľ, aby sme porozumeli Písmu... To je cesta k tomu, aby sa strach, ktorý v sebe máme, premenil na veľkonočnú radosť a na pokoj, ktorý vzkriesený Kristus všade rozdáva.