Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel.No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘ “A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“
Lk18,1-8
Trojročný chlapec zaspal večer v posteli svojich rodičov. Keď sa v noci zobudil, videl v matnom svetle spiacu mamu. Otec ale nespal. Sedel na posteli, mal zatvorené oči a zložené ruky položené na perine. „Čo ti je?“ opýtal sa celý preľaknutý. Otec otvoril oči, milo naň pozrel a ticho povedal: „Spinkaj, modlím sa.“ Chlapec mal zážitok, na ktorý nikdy nezabudol. V tú noc si totiž uvedomil, že modlitba nie je detská hra. Každý by mal pri modlitbe uvidieť svojho otca, mamu, alebo inú autoritu. Bez toho sa totiž môže stať, že deti z modlitby vyrastú, odložia ju ako detské topánky. Pritom modlitba nie je niečo, z čoho by sme mohli vyrásť. Do modlitby treba dorásť a dozrieť. V nej sa totiž stávame tým, kým sme. Od modlitby sme úplne závislí.
Dnes sme v prvom čítaní počuli, ako Izraeliti videli pri modlitbe svojho vodcu Mojžiša. Ten sa počas zúrivej bitky s nepriateľom nezaradil medzi bojové šíky. Šiel sa modliť za tých, ktorých mu zveril Boh. V ten deň Izraeliti videli, že kým sa Mojžiš modlí, vyhrávajú, keď prestáva, padajú mŕtvi. Mohli pochybovať o tom, že od modlitby závisí celý ich život?
Boží ľud mal s modlitbou veľmi bohatú skúsenosť. Biblická tradícia hovorí, že Izrael sa dokonca zrodil v modlitbe. Tento ľud je v skutočnosti jedna rodina, ktorá píše svoje dejiny od patriarchu Jakuba. V knihe Genezis (Gen 32) čítame, ako Jakub preniesol svoju rodinu cez potok Jabok. Zapadlo slnko a on ostal na druhom brehu sám. V tú noc zápasil s akýmsi mužom až do východu zory. Tajomný silák bol omnoho mocnejší, ale pred východom slnka sa nechal poraziť. Postava Jakubovho protivníka je Bibliou považovaná za „Božieho anjela“, či dokonca samého Boha. Prorok Ozeáš interpretuje ten nočný boj ako Jakubovu modlitbu. Hovorí: „Vo svojej sile Jakub s Bohom zápasil. Zápasil s anjelom a zvíťazil, plakal a uprosoval ho.” (Oz 12,4-5) Aký je výsledok? Keď vyšlo slnko, Jakub už viac nebol Jakubom. Bol novým človekom. Dostal novú identitu, prijal nové meno Izrael (tzn. Ten, čo zápasí s Bohom) a s novým menom prijal nové povolanie a novú misiu. Takto sa začali písať dejiny Izraela.
Je možné, že by modlitba mohla byť tak dôležitá aj v našom živote a v živote našich rodín? Písmo svedčí, že kým sa budeme modliť, budeme víťaziť i nad Bohom! Bude to ako keď dá trojročný chlapec na lopatky svojho otca. Taký súboj sa končí šťastným detským smiechom a otcovským objatím. Prosme Boha, aby sme aj my dorástli k takej modlitbe, pri ktorej začneme písať svoje nové dejiny.