Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Lk 17, 11-19
Ježiš uzdravil z chorôb mnohých ľudí, ale rozprávania o nich nemajú nikdy len informačný charakter, sú katechézami: evanjelista ukazuje, že pred príchodom Krista je hriech nevyliečiteľnou chorobou podobnou lepre. Malomocní sú si vedomí svojho stavu, ale necítia telesnú bolesť. V údoch postupne strácajú citlivosť. Telo im odumiera a páchne, rozpadá sa. Život z nich uniká. Lepra spôsobuje, že ľudia sa vzdialia a odcudzia príbuzným. Sú vyčlenení zo spoločnosti, zblížia sa ale s tými, ktorých by za iných okolností nenávideli – choroba spojila Židov aj Samaritánov...
Evanjelista vedel, že mnohí kresťania sa podobajú tým deviatim, ktorí vykonali očisťovací rituál a šli si po svojom. Postavia sa do radu, vyznajú hriechy, oľutujú a idú domov čistí. Uzdravený je iba ten, ktorý nepredpokladal, že Mesiáš prišiel zachrániť i jeho. Samaritán vykročil na cestu uzdravenia, keď pochopil, že to, čo sa mu stalo, je milosť.
Je jednoduché očistiť sa. Ťažké je viac nerobiť hriechy a dať dokopy vzťahy, ktoré sme nimi nalomili. Ak túžime po uzdravení, nehľaďme len na Ježiša. Pamätajme, čo povedal Samaritánovi: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Aj naša viera má ohromnú moc.