Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“
Mk 10, 17-27
V dnešnom evanjeliu vidíme, že Ježiš nedáva človekovi, ktorý ho chce nasledovať, zvláštne úlohy. Odporúča mu žiť podľa Desatora. Ten, kto túži po večnom živote, však cíti, že to nestačí. Pravda je taká, že problém nespočíva iba v tom, čo máme robiť, ale aj v postoji nášho srdca.
Ak by sa niekoho z nás pýtali, či dodržiava všetky prikázania, povedali by sme: „Snažím sa. Raz to ide lepšie, inokedy horšie...“ Ale muž v evanjeliu si je úplne istý, že všetko dodržiava. Ježiš sa naňho „pozrel s láskou...“ V gréčtine sa sloveso pozerať používa v rôznych výrazových odtieňoch: v tomto prípade ide o pozeranie, ktorým Kristus spoznáva, kým je človek vnútri. Vidí jeho úprimné a dobré túžby, ale aj to, že nie je slobodný vo vzťahu k majetku... Preto naň nielen pozerá, ale „pozerá s láskou“. Od detí môže totiž rodič vyžadovať ťažké veci iba vtedy, keď cítia, že ich má skutočne rád. A môže žiadať iba to, čo robí aj on sám. O Ježišovi Písmo svedčí, že „hoci bol bohatý, stal sa chudobným“ (2Kor 8,9).
Jedna anekdota hovorí o tom, ako bohatý žid dobehol domov celý udychčaný a veľmi rozrušený. „Čo sa stalo?“ opýtala sa manželka. „Stala sa katastrofa“, odpovedal. „Po meste sa šíri zvesť, že prichádza Mesiáš!“ Žena nechápala: „Veď je to predsa dobrá správa, nie?“ Boháč začal vysvetľovať: „Po mnohých rokoch práce, námahy a trápenia, sme konečne postavili dom, kúpili sme zem, zriadili hospodárstvo, založili firmu... A teraz budeme musieť všetko zanechať a nasledovať Mesiáša!“ Žena sa zamyslela. Potom povedala: „Upokoj sa, muž môj. Náš Boh je Boh dobrý. Vie, ako náš národ trpel a čím všetkým musel prejsť. Vyslobodil nás z Egypta i z Babylonu, pomohol nám pri Amanovom prenasledovaní, chránil nás počas dvoch tisícročí v diaspore. Zachránil nás z rúk Hitlera, Stalina... Dôveruj mu. Boh nám pomohol v každej ťažkosti, určite si nejako poradí aj s tým Mesiášom.“
Boháč nie je schopný prijať Ježišovu výzvu, lebo ona v sebe nesie ochotu postaviť svoju životnú istotu na Kristovi, nie na niečom inom. Ak dokonale dodržiavame prikázania, veríme len tak, ako farizeji. Ak k tomu pridáme úplnú dôveru v Ježiša, môžeme povedať, že sme kresťanmi.