Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“
Lk 17, 5-10
V evanjeliu nachádzame dva momenty, v ktorých apoštoli hľadia na Ježiša a uvedomujú si, že v niečom treba začať úplne odznova: najprv je to modlitba. Vidia Ježiša modliť sa a uvedomia si, že oni sami sa ešte asi nikdy nemodlili. Vtedy prosia: „Pane, nauč nás modliť sa...“ Dnes zase prosia o vieru. Myslím, že preto, lebo videli, ako silno verí on. Mali silný zážitok z toho, ako Ježiš verí v človeka.
Pamätáte si, že v podobenstve o Lazárovi a boháčovi vystupoval Abrahám, „otec veriacich“. Abrahám neveril, že ak niekto vstane z mŕtvych, presvedčí ľudí, aby zmenili svoj život. Aj jeho obdivuhodná a príkladná viera mala hranice. Hovorí: „Ak neuverili Mojžišovi a prorokom, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ Ježiš ale svojím životom hovorí: „Otec Abrahám, ja to s nimi ešte predsa len skúsim!“
Odo dňa, keď nás stvoril, až podnes, robí Boh všetko vo viere, že odpovieme na jeho pozvanie. Učí nás žiť tak, aby sme boli šťastní. Čo je však ťažšie: premiestniť horu, vytrhnúť veľký strom s hlbokými koreňmi, alebo začať skutočne žiť ako kresťan?