Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: "Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych."Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli. Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: "O čom ste sa zhovárali cestou?" Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: "Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých."Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: "Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal."
Mk 9,30-37
V čase komunizmu sa viedol boj proti Bohu aj v materskej škole. Najskôr musel školník odstrániť zo steny kríž. Potom učiteľky povedali rodičom, aby deťom nevešali na krk krížiky a medailóny. Deti naučili spievať piesne o Leninovi a revolúcii. Následne pristúpilo vedenie k pozývaniu rôznych hostí – socialistických hrdinov, ktorí mali deťom ukázať, že aj bez kresťanskej viery sa môžu stať váženými a úspešnými ľuďmi.
Do škôlky teda prišiel vojenský letec, bývalý partizán. Priniesol krásny model bojového lietadla a hovoril pútavo o svojej práci v oblakoch. Deti ho počúvali s obdivom a so zatajeným dychom. Vo vhodnom momente sa na ne letec obrátil s otázkou: „Deti, kto z vás verí v Boha?“ Všetky deti zodvihli ruky. „A kde je Boh?“ spýtal sa muž v uniforme. Deti zborovo odpovedali, že Pán Boh je v nebi. Pilot sa zamyslel a potom sebaisto prehlásil: „Deti, každý deň trávim niekoľko hodín v oblakoch. Pána Boha som tam ešte nikdy nevidel.“ Vtedy vyskočilo na nohy malé dievčatko a pred všetkými zvolalo: „Ujo, keď nedaj Bože spadnete, uvidíte Pána Boha okamžite!“ Deti sa rozosmiali, ale letec odišiel domov s vážnou tvárou.
Na druhý deň, hneď po tom, ako vošiel do kabíny lietadla, vytiahol z vrecka malý krížik a pripevnil ho na palubnú dosku. Po návrate domov sa ho manželka pýtala, kde je ten kríž, čo mali na stene. Pilot odpovedal, že si ho vzal do lietadla. Ona sa zadivila a spýtala sa: „Čo ťa k tomu priviedlo? Muselo sa ti niečo stať...“ Muž odpovedal: „Včera som v škôlke stretol Boha.“
V našej krajine je zvykom, že keď ľudia pristupujú k svätému prijímaniu, berú so sebou malé deti, ktoré kňazi požehnávajú. Keď pred kňazom stojí dieťa, musí sa hlboko skloniť, ak mu chce dať krížik na čelo. Aj človek, ktorý chce dieťa objať, zodvihnúť, alebo preniesť, musí začať tým, že sa pred ním skloní. Deti si toto privilégium vôbec neuvedomujú. Chcú vyrásť, byť silné a nezávislé. Chcú byť veľkými, aby mohli robiť, čo uznajú za dobré, aby mohli rozkazovať a byť dôležitými. Tieto túžby nosíme v srdci i vtedy, keď vyrastieme, ale práve ony spôsobujú všetky neporiadky medzi Ježišovými učeníkmi i medzi ľuďmi našich čias.
Božie kráľovstvo príde, ak budeme prijímať deti v Ježišovom mene – to znamená, ak budeme mať odvahu nasledovať malého, čiže bezbranného Ježiša, ktorý kráča do Jeruzalema, aby bol vydaný do našich rúk, poslušný až na smrť. Kresťanom môže byť len človek, ktorý má odvahu byť malý. Keď sa taký človek postaví pred Boha a bude prosiť o požehnanie, Boh sa pred ním hlboko skloní. Môžeme túžiť po niečom väčšom?