Lazárove sestry poslali Ježišovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“
Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Ježiš sa zachvel v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa zavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.
Jn 11, 3-7. 17. 20-27. 33b-45
V evanjeliách nachádzame len niekoľko svedectiev o tom, že Ježiš vzkriesil mŕtvych. Existujú aj mimobiblické pramene, ktoré tieto zázraky potvrdzujú. Niekedy v rokoch 98 – 117 kresťan menom Qadratus napísal apológiu, z ktorej sa zachoval iba malý fragment. Ten hovorí: „Skutky nášho Spasiteľa boli medzi nami neustále prítomné, pretože boli pravdivé. Čo sa týka uzdravených a tých, ktorí vstali z mŕtvych: nielen, že sme videli, ako boli uzdravení a vzkriesení, ale sme aj svedkami toho, ako boli medzi nami naďalej prítomní a to nielen do času, kým tu bol s nami Spasiteľ, ale aj potom, ako sa s nami rozlúčil. Žili medzi nami ešte dlhý čas a niektorí z nich sú dokonca medzi nami dodnes.“ V rovnakom období aj iný spisovateľ, Papias z Hieropolisu, hovorí vo svojom diele Výklad Pánových slov o ľuďoch, ktorých Ježiš vzkriesil z mŕtvych. Tvrdí, že niektorí z nich žili ešte v čase cisára Hadriána (117-138).
Dve vrstvy príbehu o Lazárovi
Text o Lazárovi vznikol na prelome prvého a druhého storočia. Evanjelista Ján, veľký teológ, do samotného historického príbehu vkladá ešte jednu vrstvu – dôležité posolstvo určené tým, čo veria v Krista. Uvedomíme si to už vtedy, keď vidíme, že dom v Betánii nie je dom klasickej rodiny. Chýba tam otec, mama, deti... Je to dom, v ktorom sú všetci bratmi a sestrami a Ježiš ich miluje, teda môžeme povedať, že je to kresťanská komunita, cirkev, ktorá si tu kladie otázku: „Ak nás Boh miluje, prečo musíme trpieť a zomierať?“
Život a život
Príbeh začína divným zachovaním sa Ježiša, ktorý nechce uzdraviť priateľa. Keď už je Lazár v hrobe, Ježiš prichádza a pýta sa pozostalých, či veria vo vzkriesenie... Veria. Ale tá viera ich neutešuje. Prečo? Lebo o vzkriesení si myslia to, čo učili farizeji: na konci života umrieme, potom budeme mŕtvi a o milióny rokov, v deň vzkriesenia príde Boh a na jeho povel mŕtvoly ožijú. Farizeji učili, že pri vzkriesení sa vrátime do takého istého života, akým žijeme teraz. A tu je zásadný rozpor s kresťanským učením. Takéto vzkriesenie by nebolo víťazstvom nad smrťou! Nad smrťou zvíťazí ten, kto nezomrie! Nie ten, kto zomrie a potom ožije...
„Ja som vzkriesenie! Ja som život! Kto verí vo mňa, ten už nezomrie! Ten už má večný život!“ hovorí Ježiš. Onen život nie je prísľubom ďalekej budúcnosti. Pre kresťana je už realitou, je prítomnosťou... Kresťan žije týmto biologickým životom, ale i životom Božieho dieťaťa, Božieho syna. Jeho Boží život sa nekončí.
Ježiš chce, aby sme v to verili – „Ak uveríš, uzrieš Božiu slávu!“ Lenže, nie je smrť dôkazom toho, že večný život neexistuje? Predstavte si, že v brušku tehotnej mamičky sú dvaja malí chlapci a tí sa rozprávajú: „Veríš v matku? Veríš v život po pôrode“ pýta sa prvý. Jeho dvojča odpovedá: „Nie. Nedá sa dokázať, že by matka existovala. Niektorí hovoria, že nás miluje a že pôrod je vstup do nového života. Ale pre mňa je prameňom života pupočná šnúra. Po pôrode a jej pretrhnutí sa všetko končí.“ Vzápätí sa ale začal pôrod a prvé z detí telo matky opustilo. Vyľakané a v bolestiach uzrelo oslňujúce svetlo. Pupočnú šnúru prestrihli a ono po krátkej chvíli prvý raz uzrelo tvár matky a pocítilo jej objatie. Druhé dieťa, ktoré bolo v tej chvíli ešte stále v jej vnútri, bolo však skalopevne presvedčené, že jeho brat je nenávratne preč.
Odvaľte kameň
Ježiš žiada kresťanov, aby od hrobu odvalili kameň. Keď sa v južanských národoch dvaja ľudia o niečom dohadujú a prídu na vec, o ktorej viac hovoriť nechcú, povedia: „Položme na to kameň...“ Ježiš vraví: „Kameň preč!“ Večný život, ktorý trvá aj po smrti, nie je pre nás tabu, o ktorom sa nehovorí. Je jednou zo základných právd, ktoré ohlasujeme! Je prvou a najdôležitejšou vecou o ktorú prosí katechumen. Na začiatku musí prísť k bráne chrámu a kňaz sa ho pýta: „Kto si?“ Keď sa predstaví, druhá otázka znie: „Čo chceš?“ a on odpovedá: „Vieru“. Kňaz pokračuje: „A čo ti dáva viera?“ Odpoveď je: „Večný život“.
Živý či mŕtvy?
Marta s kameňom váhala, no napokon dovolila dať ho preč. (...) A „mŕtvy“ vyšiel. Evanjelium nevraví, že to je „Lazár“. Je to „mŕtvy“. Má poviazané ruky a nohy, má zakrytú tvár. Nevidí, nemôže kráčať, lebo sme ho poviazali. Logicky by sa mal Lazár po vyslobodení z obväzov so všetkými zvítať, Ježišovi poďakovať a vyrozprávať príbuzným, čo počas štyroch dní na onom svete videl... Potom by mala nasledovať oslava. Ale Lazár odchádza z javiska v tichosti a sám, bez toho, žeby budil pozornosť publika. Tu sme v tej hlbšej vrstve príbehu. Je to Jánov odkaz nám, bratom a sestrám. Bolo by egoistické viazať, držať našich zomrelých navždy pri sebe a žialiť, že ich pozemský život sa skončil. Príde moment, keď každý z nás tento život opustí. Je to neľahká skúsenosť. Tak ako Ježiš, slzy môžeme roniť, ale len s vierou, že náš brat či sestra žije.
Do večného života totiž kresťan nevstupuje smrťou, ale krstom. Upnime sa teda na tento Boží život, ktorým už žijeme. Mali by sme sa ho držať oveľa viac, ako toho pozemského. Je dôležitejší. Katechumeni doň o niekoľko dní vstúpia. A my, ostatní, ak sme ho hriechom stratili, pokáním oň znova poprosme.