Maximilián Kolbe: Kríž, to je šanca

Nadpis tohto článku môže znieť pre mnohých provokatívne. Veď mnohí moderní kresťania by kríž najradšej nevideli, nehovorili o ňom, prípadne ho úplne vyčlenili zo života. No kríž sa našej spoločnosti čoraz citeľnejšie dotýka a jeho tieň na nás neustále dopadá hoci aj v desivých správach, ktoré každodenne vidíme v televízii. Svätý Maximilián nás učí, aby sme aj kríž vnímali ako dar od milosrdného Ježiša, ktorý môže byť veľkou šancou – šancou pre naše očistenie a posvätenie, ale aj šancou pre iných.

Väzenie - príležitosť od milosrdného Pána

Dňa 1. septembra 1939 nacisti napadli Poľsko. Hoci sv. Maximilián patril k národnej elite, na záchrane ktorej veľmi záležalo poľskej vláde, nevyužil ponuku odísť do exilu. Poľské ministerstvo vnútra mu krátko po vypuknutí vojny vydalo cestovný pas, no Maximilián ho nikdy nepoužil. Chcel zostať blízko tých, pre šťastie ktorých sa toľko namáhal a na šťastí ktorých, časnom a najmä večnom, mu tak veľmi záležalo. Určite pritom minimálne tušil, čo ho čaká.

Už 5. septembra 1939, vo svojom príhovore k bratom pred evakuáciou Niepokalanowa skonštatoval, že túto vojnu s najväčšou pravdepodobnosťou neprežije. [1] Bol medzi tými, ktorí z Niepokalanowa neodišli. Krátko na to, 19. septembra 1939, vtrhli nemecké ozbrojené oddiely do kláštora v Niepokalanowe a zatkli všetkých rehoľníkov, ktorí sa tam nachádzali. Z viac ako šesťsto bratov, čo obývali kláštor pred vypuknutím vojny, ich zostala zhruba päťdesiatka. Bolo to v tom čase, keď Hitler v kaštieli v neďalekej obci Guzów podpísal rozkaz o definitívnom získaní Varšavy do rúk Tretej ríše. Napriek tomu, že Maximilián ako veľká, spoločensky uznávaná autorita, ktorej priezvisko znelo „veľmi nemecky“, mal reálnu šancu vyhnúť sa uväzneniu a perzekúciám (a nacisti mu to za prihlásenie sa k „nemeckému ľudu“ ponúkali), nezradil svoju vlasť a tých, ktorí mu boli zverení. Zdieľal osud zástupov svojich bratov a sestier.

Tieto mimoriadne podmienky vnímal páter Kolbe ako šancu, ktorú dáva milosrdný Pán Ježiš prostredníctvom Nepoškvrnenej jemu, jeho spolubratom i tým, s ktorými sa na mieste vyhnanstva stretáva. Zachoval sa záznam, v ktorom br. Rufin Majdan spomína na jeden sychravý novembrový deň v roku 1939, keď vo väzenskom tábore Amtitz (dnes Gębice) bratia blahoželali svojmu predstavenému k rehoľným meninám. Po tom, ako mu zhromaždení spolubratia zaspievali pieseň, otec Maximilián im zo srdca poďakoval a ponúkol ich tým, čo mal: rozdal im kúsočky svojho skromného prídelu chleba na nasledujúci deň. Po „hostine“ sa im prihovoril týmito slovami o dobrote Nepoškvrnenej, prostredníctvom ktorej im milosrdný Pán dáva možnosť priviesť k Bohu tých, ktorí sú od Neho veľmi vzdialení: Ona (Nepoškvrnená) dokáže aj tieto okolnosti, navonok nepriaznivé, premeniť na väčšie dobro. Zasvätili sme sa jej, chceme pre ňu získať všetky duše, teda nás používa ako svoj majetok a my by sme mali byť vďační, že nás ráči využívať. Istotne sme teraz potrební tu a nie v Niepokalanowe. Aká je jej dobrota! Priviezli nás sem zadarmo a aj barak tu nejaký je, i niečo na jedenie. A pre mnohých ľudí to môže byť jediná príležitosť, aby si dali do poriadku svoje veci s Pánom Bohom, alebo aby v sebe vzbudili väčší záujem o náboženstvo, ktoré dáva silu, aby pokojne, či dokonca so spevom znášali tieto pre ľudskú prirodzenosť veľmi nepríjemné podmienky. Iní sa hnevajú, preklínajú, no pri pohľade na bratov sa menia na lepších ľudí. Keby sme sem chceli prísť, koľko by sme museli vybavovať dokladov a ani by nám takúto misiu nepovolili! Využime to, lebo táto príležitosť pominie. [2]

O význame utrpenia v nacistickom väzení sv. Maximilián svojim spolubratom hovoril: Taktiež vďaka týmto trápeniam, znášaným z lásky k Nepoškvrnenej, z chýbajúcej sv. omše, sv. prijímania, môže Nepoškvrnená mnoho duší zachrániť, či už pohanov, ktorí nepoznajú ani meno svojho Otca a Stvoriteľa a ani nebeskej Matky, či už z bludu alebo ľahostajnosti. Keď to Nepoškvrnená bude chcieť, vrátime sa, budeme pracovať ako pred vojnou a budeme taktiež odchádzať do iných krajín. Nechcime jej svoju vôľu vnucovať a chcime hoc i tu zomrieť za oslobodenie iných, ak by bola taká vôľa Nepoškvrnenej. [3]

Vďačný za možnosť zachrániť iných

Azda ako prejav veľkej lásky a odmeny za bezhraničnú dôveru v Nepoškvrnenú boli rehoľní bratia na čele s otcom Maximiliánom prepustení na slobodu na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, 8. decembra 1939. Keď sa po trojmesačnom väznení vrátili do Niepokalanowa, našli kláštor obsadený nemeckými vojakmi, vyrabovanú tlačiareň, z ktorej zmizlo takmer všetko. Ešte v decembri 1939 bolo do Niepokalanowa privezených asi 2000 vyhnaných Poliakov z Poznańského a z Pomoranského vojvodstva a asi 1500 Židov. Napriek tomu, že Maximilián sa už nemohol venovať tomu, pre čo Niepokalanów pôvodne zakladal, t. j. príprave a vydávaniu Rytiera Nepoškvrnenej, ďakoval Bohu za možnosť slúžiť mu v úbožiakoch, ktorí boli zbavení všetkého.

Jednému zo svojich spolubratov krátko po návrate do zničeného kláštora otec Kolbe povedal: Musíme spraviť všetko pre to, aby sme uľahčili osud týchto úbožiakov vyhodených z rodinných hniezd, zbavených najpotrebnejších vecí. (...) A netráp sa, všetko bude dobré. Momentálne nemôžeme viesť vydavateľstvo, no budeme pomáhať ľuďom prácou svojich rúk. Zavoláme bratov. Zajtra spustíme motor, sprevádzkujeme dielne, postaráme sa o vyhnancov. Budeme znovu pracovať pre Nepoškvrnenú, pre duše. [4] A naozaj, vďaka pomoci sv. Maximiliána i bratov z Niepokalanowa, hrôzy najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva prežili mnohí vyhnaní zo svojich domovov, vrátane stoviek prenasledovaných Židov.

Dobrý Boh je aj tu...

Dňa 17. februára 1941 o 9:45 hod. vtrhlo do niepokalanowského kláštora gestapo. Po dvoch hodinách plienenia odviezli do Varšavy otca Maximiliána. Bol to deň, v ktorý otec Maximilián definitívne opustil Niepokalanów a vydal sa na poslednú etapu svojej krížovej cesty. Najskôr ho nacisti väznili vo varšavskej väznici Pawiak. Tu svojou neochvejnou vierou, dobrotou a súcitom dodával nádej zúfalým krajanom. Pobyt otca Maximiliána vo varšavskej väznici však netrval dlho. Ako vyplýva z posledného listu, ktorý vo svojom živote napísal a ktorý adresoval svojej matke, do nemeckého koncentračného tábora Auschwitz (Osvienčim) bol prevezený z Varšavy koncom mája 1941. Aj z tohto posledného písomného svedectva sálala Maximiliánova bezhraničná láska a dôvera v Boha. Je neuveriteľné, že z tohto pekla na zemi adresoval svojej matke tieto slová: Moja drahá mama, koncom mája som bol transportovaný do tábora v Osvienčime. U mňa je všetko v poriadku. Drahá mama, neobávaj sa o mňa a o moje zdravie, veď dobrý Boh je na každom mieste a s veľkou láskou pamätá na všetkých a všetko. [5]

Táto bezhraničná dôvera v Boha bola istotne prítomná v jeho rozhodnutí obetovať život za neznámeho spoluväzňa Franciszka Gajowniczka, ktorý vďaka jeho obeti vojnu prežil a vrátil sa k svojej rodine. Obeta sv. Maximiliána, ktorú zavŕšil v bunkri hladu 14. augusta 1941, však zachránila taktiež vieru v ľudskosť i vieru v Boha v zástupoch jeho spoluväzňov, ktorí sa o nej dozvedeli.

[1] Por. „Pokyny pred evakuáciou Niepokalanowa”, utorok, 5.9.1939, zaznamenal br. Nazariusz Słota, Archív Niepokalanowa

[2] Por. Ústne svedectvo br. Rufina Majdana o udalostiach z 11.novembra 1939 zapísané neidentifikovaným rehoľným spolubratom z Niepokalanowa, Archív Niepokalanowa

[3] Tamtiež.

[4] Por. BANASZEK, Kamil, br., Písomné svedectvo zo dňa 14.5.1945, Archív Niepokalanowa,

[5] Por. KOLBE, Maksymilian M.: List matke pani Marianne Kolbe zo dňa 15.6.1941,: Archív Niepokalanowa

Najnovšie príspevky
Najčítanejšie príspevky
Archív
Odporúčame
Rubriky
Sledujte nás
  • Facebook Basic Square
  • Twitter Basic Square
  • Google+ Basic Square

Rytierstvo Nepoškvrnenej

Námestie sv. Františka 4

841 04 Bratislava

Slovensko

Tel.  +421 910 842 499

e-mail:  rytierstvoneposkvrnenej@gmail.com

Dielo sv. Maximiliána

IBAN: SK05 3100 0000 0042 2002 0300

Ochrana osobných údajov

  • YouTube Social  Icon
  • Facebook Social Icon
  • Instagram Social Icon

© 2017  Rytierstvo Nepoškvrnenej. Created by Booyah.sk